14.7. 18:53 - II. kvalifikačné preteky - sobota: Gelle s Botekom odrazili konkurentov, prišli aj prekvapenia | 13.7. 08:20 - V sobotu a v nedeľu sa na Zemníku jazdí o miestenky na majstrovstvá sveta | 11.7. 12:50 - Šance pre mladé talenty: SOV spúšťa 3. ročník grantového programu UKÁŽ SA! | 9.7. 18:13 - Tréner Lachkovič o vystúpení Slovákov na ME v maratóne: Po rokoch prišli solídne výsledky | 8.7. 21:53 - Novácka päťstovka: 4 triumfy Mládkovej, ozddobou aj českí reprezentanti | 6.7. 08:25 - V Novákoch domáce hviezdy Mládková s Myšákom, české esá Havel a Špicar |

Archív aktualít

20. apríl 2009

Kajakár Michal Riszdorfer si stojí za slovom


 

 

Ostro sa ozval. V okamihu dostal nálepku chamtivca. Bral telefonáty, v ktorých mu nadávali. Nedbal, že dostane ďalšie stovky. „Rátam s tým," povedal. Kajakár Michal Riszdorfer, člen komisie športovcov Slovenského olympijského výboru (SOV), viacnásobný majster sveta.

 

Prekážalo vám, že posádku v individuálnom športe po olympiáde finančne ohodnotili ako kolektív. Nezmenili ste názor ani teraz, keď SOV zdvihol odmeny pre posádky i štafety na 75 percent?

 

 

„Nie. Kanoistika je individuálny šport. Uvediem príklad. Keď nám s Ďurom Bačom nevyšla olympiáda v Sydney 2000, tak naši tréneri Soós a Blaho vymysleli, že nás posadia do štvorkajaka s vtedajšími juniorskými majstrami sveta, mojím bratom Ričim a Erikom Vlčekom. Po piatich týždňoch prípravy vo väčšej lodi sme sa v Szegede stali majstrami Európy. Pred domácimi Maďarmi! V rýchlostnej kanoistike často tvoria posádky jazdci z individuálnych lodí, ktorí sa pre ten-ktorý prípad spoja. Je to úplne rovnaké ako plavecká alebo šprintérska štafeta. Preto som presvedčený, že si zaslúžime rovnaké odmeny ako individuálny víťaz. Nehovorím iba za seba alebo za nás z Komárna. Platí to o všetkých. Kľúčovo o Hochšíkoch (bratia Peter a Pavol Hochschornerovci, trojnásobní olympijskí víťazi - pozn. red.)."

 

 

Tvrdíte, že kanoistika je individuálny šport, ale štvorkajak sa stal šesťkrát Najlepším športovým kolektívom Slovenska. Neprekáža vám to?

 

 

„Ťažká otázka, ale my sme kritériá nevymysleli. Asi narážate na gesto odmietnutia ceny. Za týchto okolností niet príčiny. Neraz som hovoril, že sme taká istá posádka ako trebárs dvojkanoe. Neprekážalo by nám, keby nás zaradili medzi individuálnych športovcov. Hoci by sme asi v anketách takí úspešní neboli."

 

 

Olympijské výbory však nemajú žiadnu povinnosť vypisovať finančné odmeny. V mnohých vážnych krajinách športovci za úspechy na OH nedostanú ani cent?

 

 

„Sú to poväčšine športovci z krajín, v ktorých je spoločenská vážnosť i finančná situácia športovcov desaťnásobne vyššia a lepšia ako na Slovensku. "

 

 

Skúsme sa v tomto smere prejsť okolitými krajinami. Ako sú tam zabezpečení?

 

 

„Maďarsko vynechám úmyselne. U susedov je kanoistika popularitou iba mierne za futbalom. Rozpočet na kanoistiku v Poľsku bol pred pár rokmi rovnaký ako u nás. Ibaže u nich v dolároch, u nás v korunách. Neviem presne, koľko berú Poliaci, ale vidím, ako sa majú. Taliani berú iste viac, hoci táto krajina je špičkou v mnohých svetovo populárnejších športoch ako kanoistika. Jeden z našich bývalých súperov Antonio Rossi (jazdil v dvojkajaku s Benjaminom Bonomim - pozn. red.) má vážne slovo až politického významu. Česi berú približne 25­tisíc korún. Nie sú však takí úspešní ako my. Ich hviezda minulosti, dvojnásobný olympijský víťaz v singlkanoe Martin Doktor je u susedov vážená osobnosť a reprezentačný tréner."

 

 

Roky ste nehovorili nič, azda utrúsili pár narážok v náznakoch. Prečo teraz?

 

 

Som skúsenejší, som členom komisie SOV. Na stretnutia nechodím mlčať. Tu nejde o moje peniaze, tu ide o neúctu k úspešným, tu ide priam o ich znevažovanie. Na Slovensku panuje závisť. V olympijskom výbore až taká, že kole oči.  Mám aj ďalší dôvod. Stále som aktívny športovec s mnohými titulmi majstra sveta i Európy. Keby sa začal Michal Riszdorfer ozývať dajme tomu o päť-šesť rokov, keď už jazdiť nebude, ani pes po ňom neštekne. Bol by to alibizmus."

 

 

Tvrdíte, že prípad olympijských odmien je druhoradý. Kľúčové je pravidelné finančné ohodnotenie, teda výplata. Máte ju približne 1330 eur hrubého. Vy a bratia Hochschornerovci. Je to málo?

 

 

„A nie? Platí nás inštitúcia s názvom Stredisko štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Nemyslím si, že Slovensko reprezentujeme zle. V stredisku, nehovoriac už o samotnom ministerstve, je množstvo úradníkov, predpokladám s dvojnásobným platom. Netvrdím, že každý je zbytočný, ale je ich viac ako športovcov a som presvedčený, že berú raz toľko ako my. Ako oni reprezentujú Slovensko?"

 

 

Napriek tomu, je to celkom slušný plat, najmä ak zoberieme do úvahy, že ste väčšiu časť  roka na cestách, na sústredeniach. A tam z platu nemíňate.

 

 

„Myslíte si, že na cestách a na sústredeniach sa rekreujeme? To je tvrdá robota. Na hranici fyzických možností. Pre Bratislavčana, lebo tak nás musíte z platového pohľadu brať, je to v podstate priemerný plat. Nech. O čo sa kľúčovo snažím, sú dôchodky po skončení činnosti. Tak, ako ich dostávajú policajti, vojaci, keď idú do výslužby. Ide mi o renty pre úspešných olympionikov, aké majú v mnohých krajinách. To je kľúčový moment elementárnej slušnosti k ľuďom, ktorí pre túto krajinu niečo urobili. Nežijeme životy bežných občanov. Roky sme v kolobehu: špecifická práca, regenerácia, odpočinok a znovu to isté. Poznám nejeden prípad kolegov aj z iných športových odvetví, ktorí mali dva-tri roky po skončení aktívnej kariéry vážne problémy adaptovať sa na bežný život. Aj takých, čo to nezvládli."

 

 

Vyjadrili ste sa, že možno prestúpite do českej reprezentácie?

 

 

„To bolo položartom a bol som vytočený. Veď to ani nie je reálne. Ale iná vec je svätou pravdou, hoci ide o teoretizovanie. Keby som pred 15 rokmi vedel, ako to v tejto krajine v športe chodí, reprezentujem celkom isto inú. Dokonca by som si mohol vyberať."

 

 

Viete, že váš reprezentačný tréner Pavel Blaho má plat zhruba o polovicu menší ako vy?

 

 

„Vieme. Je to nehoráznosť najhrubšieho zrna a dupľom príčina, aby som sa ozýval. Paľo Blaho je výnimočný, vo svete jeden z najuznávanejších trénerov. Pracuje od rána do neskorého večera. Niekedy skutočne celé týždne spí denne tri-štyri hodiny. Zdvíha mobily, preženiem, trebárs aj v Patagónii, aby Slovensko informoval o našich úspechoch. A viem, že mu vysoko prekročené paušály zosobnili, akoby si vyvolával, s prepáčením, s frajerkami. Nehorázne. Nie je to maličkosť, sú to desaťtisíce. Veď on robí službu krajine. Aby sa rýchlo vedelo, ako sme trebárs získali zlato. Iní tréneri za hranicami vypnú telefón. "

 

 

Máte v komisii športovcov opory?

 

 

„Áno aj nie. V celom hnutí mám podporu u všetkých vodákov. Šéfom našej komisie je Jozef Gönci, ktorý mal pred rokmi skutočne revolučné nápady. Nechcem sa ho dotknúť, ale mám pocit, že zmiernil ostrie. Hovorí sa tomu - zaradil sa k väčšine."

 

 

Na Slovensku sa nevedia športoví šéfovia roky dohodnúť na diferenciácii športov. Absolvovali ste fakultu telesnej výchovy a športu. Za ako dlho by ste to zvládli vy?

 

 

„Za chvíľu. Nie je to zložité, ibaže panuje spomínaná závisť. Stačí sa pozrieť na slovenské úspechy. Netvrdím, že trebárs rýchlostná kanoistika alebo streľba budú naveky skvelé, ale keď sú, zaslúžia si zvláštnu podporu."

 

 

Na ktorom mieste spoločenskej vážnosti figuruje podľa vás na Slovensku šport?

 

 

„Niekde na úplnom kraji. Veľa sa hovorí, vypisuje o všelijakých národných programoch, málo sa robí. Na Slovensku niet športovísk. V mojom športe niet regulárnej dráhy aj s vybavením. Španieli ich majú tuším päť. Niet zimných štadiónov, rušia sa ihriská."

 

 

Kritizujete finacovanie v športe, kritizuje aj podmienky na prípravu?

 

 

„Vo všeobecnosti áno, ale to by bolo  na dlhú debatu. My štyria v komárňanskom kajaku máme momentálne skvelé podmienky. Vrátili sme sa z mesačného sústredenia v San Diegu. Tamojšie Arco Olympic Training Center je najvychytenejšie z multišportových stredísk Olympijského výboru USA. Boli sme tam ôsmykrát, je tam všetko potrebné. Na jazere trojkilometrová rovná dráha. Môžeme si odskúšať všetko. Hangáre pre lode strážia, nič sa im nemôže stať. Výborná je strava, ubytovanie, možnosti regenerácie. Skvelé podmienky máme aj v Komárne. Je to taká zmenšenina San Diega, ibaže pri tečúcej vode, čo nie je najideálnejšie. Iste to nie je multifunkčné zariadenie, patrí kanoistike. Túto lodenicu nemáme dlho, vyrastali sme v starej, nie príliš vyhovujúcej. Tam sme sa stali majstrami sveta. Ak by slovenská kanoistika mala mať kontinuitu úspechov, potrebovala by  viac lodeníc, aké sú v súčasnom Komárne. A to som sa nepustil do iných športov."

 

 

nedeľa 19. 4. 2009 22:30 | Peter Fukatsch
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
© 2009 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

bp

   

« späť