Archív aktualít

Na volebnom valnom zhromaždení Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky, ktoré sa uskutočnilo v polovici januára, oznámil Tibor Soós, že už nebude kandidovať do štruktúr zväzu a po dvadsiatich rokoch v predsedníctve tak definitívne uzavrie jednu etapu. Bude sa venovať už iba práci na klubovej úrovni v Komárne. Uzatvára sa tak úspešná kapitola jeho trénerskej i funkcionárskej práce, počas ktorej sa podieľal na najväčších úspechoch slovenskej rýchlostnej kanoistiky.

Prečo toto rozhodnutie?

Bol som pri všetkých úspechoch slovenskej kanoistiky a odchádzam so zväzu s dobrým pocitom. Budem mať 63 rokov a rád by som sa venoval viac vnúčatám. Za tie štyri roky by som možno dospel k názoru, že bezo mňa by to už ani nemohlo ísť a tak radšej odchádzam ešte v čase, kým mám dosť zdravého rozumu a sebakritiky.

Rozhodovali ste sa dlho a prispeli k tomu aj zmeny, ktoré sa pred olympiádou odohrali v zložení K4?

Tie predolympijské turbulencie som síce prežíval ťažko, pretože s chalanmi sme toho veľa prežili, ale nemali vplyv na moje kroky. Treba vedieť kedy odísť a ja mám pocit že to je práve teraz. Rád by som venoval vnukom toľko pozornosti koľko budem môcť, viac ako som bohužiaľ venoval svojim deťom, pretože popri všetkých povinnostiach už nebolo na ostatné dosť času. Ostávam ešte pracovať pre klub v Komárne, ale myslím si, že už aj tam sa nachyľuje k tomu, že vedenie odovzdám niekomu inému. Ale to má ešte čas.

Za tých 20 rokov sa v rýchlostnej kanoistike veľa zmenilo. Ako vnímate posun tohto športu?

Veslárom svojho času vyčítali, že je to neatraktívny šport. Že idú dva kilometre, že je to dlho a že to v televízii nikoho nebude zaujímať. Odpoveď bola jasná: sto rokov to u nás už takto funguje a ďalších sto aj bude. Je jasné, že ani kanoistika nikdy nebude atraktívna ako futbal. Urobilo sa niekoľko ústupkov, zrušili sa niektoré trate, pribudli krátke dvojstovky, ale neviem, či sledovanosť nejako drasticky stúpla. Určite sa zvýšil mediálny záujem, ale ak by sme to chceli zjednodušiť, každý šport má len toľko divákov, koľko ľudí ho kedysi robilo. Každý z nás niekedy hral futbal, preto je tak sledovaný.

Ktoré momenty vo vašej trénerskej kariére sú a ostanú pre vás tie naj?

Najsilnejšou spomienkou je titul majstra sveta, ktorý získal na trati 10 km Attila Szabó v roku 1989 v Plovdive. Tú zhruba trištvrte hodinu čo bol na trati som prežíval veľmi intenzívne a nervózne, vedel som že na to má, a dúfal som, že sa nič nepredvídané nestane. Myslel som, že nič také sa už nebude opakovať. Ale stalo sa v roku 1998, keď sa Michal Riszdorfer s Jurajom Bačom postarali v K2 na 500-metrovej trati o historické prvé zlato Slovenska zo svetového šampionátu. Navyše v Szegede, pred obrovskou kulisou. Veľkým okamihom bolo, keď sa našej K4 podarilo po ôsmich rokoch poraziť Nemecko a zlomiť tak jeho nadvládu v tejto disciplíne.

Boli ste pri veľkých úspechoch slovenského štvorkajaka. Keď ste ho dávali dokopy, verili ste, že by mohol byť tak úspešný?

Sformovali sme ho z juniorských a seniorských majstrov sveta, takže potenciál tam bol obrovský. Navyše tam bola aj bratská väzba Riszdorferovcov. Myslím si, že sme napokon dostali z K4 maximum, aj keď sa časom jeho zloženie menilo. Dúfal som, že v Pekingu na OH by táto úspešná éra mohla vyvrcholiť zlatom, ale prekvapili nás Bielorusi.

SZRK, Prokop Slováček