Vladimír Mrva

Nestačil sa ani poriadne zohriať...

Na slovíčko s Vladimírom Mrvom, pomaly už bývalým trénerom juniorskej reprezentácie Slovenska

Vlado Mrva váži slová. Do vetra nevypustí len tak ľahko nič a skôr si dva razy rozmyslí, než s niečím vyjde von. Dlhé roky bol taký a takým zostal aj teraz. Normálny a správny chalan. Porozprávať sa s ním môžeš  naozaj o hocičom a hocikedy. Napríklad aj o tom, že ako reprezentačný tréner juniorov Slovenska onedlho skončí.. .

  Vyhodili ho, ako sa to robí bežne vo futbale, hokeji či hádzanej, keď majiteľom alebo mecenášom príde chuť na zmenu, alebo je za tým niečo iné. Čo na to Vlado Mrva?

-Nie, nikto ma nevyhodil, to nie. Ale od januára tohto roku, čo som vo funkcii reprezentačného trénera, tak som mal čím ďalej, tým väčší pocit, že sa tej trénerskej robote akosi vzďaľujem. Ako zväzový tréner mám veľmi veľa papierovačiek, ktoré k tomu, samozrejme patria, som vlastne nielen trénerom, ale aj manažérom, úradníkom či ekonómom a to si vyžaduje veľmi veľa času. Som presvedčený, že moje miesto je výhradne na trénerskom poli a tam môžem byť osožnejší. Bola to dobrá škola, dobrá skúsenosť, ktorá ma utvrdila, kde je vlastne moje miesto v rýchlostnej kanoistike.

- S pádlom si začínal v Šali. Kto ti vštepoval prvé kontakty s vodou?

-Bol to tréner Alexander Belovič keď som mal 12 rokov, o dva roky neskôr som išiel na Športovú školu do Trenčína. Počas mojich štúdií v Bratislave na vysokej škole som pádloval dva roky v Dunajčíku pod Starým mostom.

   Málokto vie, že Vlado Mrva je stavebným inžinierom, keď vyštudoval Stavebnú fakultu STU Bratislave, špecializácia geodézia a kartografia...

-Ale v tejto oblasti som zatiaľ ešte nepracoval, lebo si ma získala kanoistika a tak som sa jej celý a naplno venoval. Učil som na Športovom gymnáziu v Trenčíne, tam som mal na starosti vodákov a bol som spokojný. Pred dvoma rokmi som tam skončil, rok nato som sa zamestnal v realitách, čo je celkom iná oblasť ako vodácky šport, a takým oblúkom som sa vrátil späť k trénerstvu, tentoraz na zväzovej úrovni.

- No ale poďme sa teraz pozrieť na tohtoročné výsledky...

- Hneď na začiatok musím povedať, že výkonnostné ciele sme, žiaľ, nesplnili. Vytýčili sme si na európskom šampionáte juniorov v Szegede medailu, ale to sa nám nepodarilo, realita bola teda iná než očakávania. Vedúca postava medzi kajakármi, Zoltán Tóth zo Šamorína tesne pred šampionátom ochorel, a to sa napokon zákonite muselo odraziť aj na výsledkoch. Boli tam finálové umiestnenia , ale nie také, aké by sme chceli. V dvojkajaku sedel Zoltán spolu s Gáborom Jakubíkom. Vyzerali celkom sľubne, veď vyhrali na regate v Piešťanoch a dokonca aj v Bochume, ale spomínané ochorenie Tótha nám urobilo poriadny škrt cez rozpočet. No ale taký je šport, taký je život...

-No a tak mal napokon najbližšie k medaile  kanoista Juraj Oršula...

- Veru tak, Juraj Oršula z Novák, ktorého trénerom je Ľubo Hagara, skončil tesne za medailou, keď finišoval na štvrtom mieste  na päťstovke a šiesty bol na kilometri.Spolu s ďalším Nováčanom Michalom Zaťkom boli aj finalistami v C2 a tam im patrí siedme a ôsme miesto. Kajakárka Simona Šamková obsadila na kilometri siedmu pozíciu. Aj tak je však Juraj Oršula v tejto vekovej kategórii našim najväčším talentom, má ešte len 17 rokov a veľa si od neho sľubujeme na budúcoročnom svetovom šampionáte v Moskve, o európske kovy sa juniori popasujú v Poznani.

- Ale v hre bola však aj kategória do 23 rokov...

-Tam sme mali štvorkajak v zložení Boris Viszaly, Martin Jankovec, Pavol Maťaš a Miloš Mikleš. Chlapci skončili vo finálových jazdách zhodne na deviatom mieste.

-Máme skvelý kamárňanský štvorkajak, ďalej aj dievčenský dvojakajak svetových parametrov, či Mariána Ostrčila medzi singlkanoistami. Nie je medzi nimi a ďalšími príliš veľká priepasť?

- Mám pocit, že mladej generácii by nezaškodil ešte profesionálnejší prístup k tréningu a povinnostiam vôbec, lebo len tak sa dá dopracovať k absolútnej elite. Vidieť to aj na ostatnej svetovej konkurencii ako fungujú okolo tímov celé profesionálne tímy odborníkov aj pri tých mládežníckych kategóriách. Nech sa na mňa, prosím, nikto nehnevá, ale mám taký pocit, že táto naša generácia je zrejme najslabšia za posledné roky. Výnimkou môžu byť vari len kajakári ročníka 1992, medzi nimi sa niečo ukazuje už aj z toho dôvodu, že ich boli štyri desiatky a verím, že sa z nich niektorí chytia. Pri tejto príležitosti by som sa chcel poďakovať za možnosť, ktorú som pri reprezentácii mal, najmä trénerom Ľubovi Hagarovi, Mariánovi Tesárikovi a Robovi Petriskovi, s ktorými som veľmi úzko spolupracoval. No a môjmu nástupcovi želám lepších pretekárov, lepšie výsledky a veľa šťastia.

Zhováral sa: Peter Buček