Archív aktualít

Michal Riszdorfer je Komárňan, ale narodil sa v bratislavských Podunajských Biskupiciach, kde bola jeho mama zdravotnou sestrou. Vlani dokončil fakultu telesnej výchovy a oženil sa. Trikrát bol majstrom sveta juniorov v štvorkajaku. MS vyhral dvakrát v dvojkajaku (s Jurajom Bačom), sedemkrát bol členom zlatého štvorkajaku. Majstrovstvá Európy vyhral v posádkach sedem ráz. Na olympiáde 2004 skončil spolu s bratom Richardom, Erikom Vlčekom a Jurajom Bačom bronzový. Teraz sedí v lodi namiesto Baču Juraj Tarr.

 

Mladší brat Riči podpichol: Aj tak som vždy prvý, sedím v lodi vpredu. Starší Mišo sa usmial. Má dovedna šestnásť zlatých medailí z dvoj­ a štvorkajaku z majstrovstiev Európy i sveta. Iba plavkyňa Martina Moravcová má zo súčasných aktívnych slovenských športovcov viac prvenstiev z veľkých podujatí. MICHAL RISZDORFER.

 

Vlani ste promovali na fakulte telesnej výchovy a športu. Oženili ste sa. Mnohí veľkí športovci tvrdia, že práve tieto momenty prinášajú do ich duší pokoj a zvyšujú formu. Je to aj váš prípad?

„Jednoznačne. Som členom štvorčlenného kolektívu a musím ihneď dodať, že všetci sme vo forme. Pýtali ste sa na moje pocity. Som šťastný, spokojný človek. Mám skvelú manželku. Milujúcu, starostlivú, tolerantnú k tomu, čo robím. Ak poviem, že je skvelá kuchárka, neberte to zjednodušene - mám ju iba do voza. Ona je aj do koča. Pre mňa je však veľmi dôležité, že keď prídem domov, mám všetko pripravené, aby som si pekne, pohodlne oddýchol. Vychutnám si všetky krásne chvíle mladomanželského života. Školu som bral veľmi vážne. Pri mojej zaneprázdnenosti to nebolo ľahké. Diplom je vstupenkou do ďalšieho života, keď skončím s kanoistikou. Mám prepotrebný pocit istoty.“

Keď ste začínali, kto bol vašou i bratovou životnou oporou?

„Rodičia. Mama svojím spôsobom aj trénerom. Nikdy nešportovala, ale je od prírody maximalistka. Keď sme prišli domov z tréningov alebo pretekov vždy ,vyšetrovala' - a nemohli ste to alebo ono urobiť ešte lepšie. Aj nás to niekedy hnevalo. Chceli sme si od kanoistiky oddýchnuť a mali sme ju k večeri. Mamička sa postupom času stala kanoistickou expertkou.“

Kto to mal ľahšie - vy alebo o štyri roky mladší brat?

„Sprvoti brat, lebo som ho priviedol do sveta veľkej kanoistiky. Potom to mal Riči veľmi náročné. Volal sa Riszdorfer, každý čakal okamžité skvelé výsledky. Brat je dobrá povaha. Vtipný, pokojný, veci berie s nadhľadom. Na pos­te háčika, prvého muža v lodi, ktorý kľúčovo udáva tempo ostatným, je svetovou jednotkou.“

Boli ste mesiac a pol na sústrední v San Diegu, potom v Rakúsku. Chystáte sa do Talianska. Netrpíte ponorkovou chorobou. Ako trávite chvíle voľna?

„To s ponorkovou chorobou tu bolo voľakedy. Momentálna zostava je najlepšia, v akej som pôsobil. Nielen z bratom, ale aj s Erikom Vlčekom a Ďurim Tarrom sme kamoši. Povedal by som, z jedného dvora. Aj voľný čas trávime spolu a nelezieme si na nervy. Často si to rozdávame vo všelijakých imitáciách športov na počítačoch. Nie do ohlúpnutia. San Diego je krásne miesto. Veľmi často sa večer chodíme poprechádzať k moru. Sledujeme umenie surfistov. Je tam obrovský akvapark a jedna z najväčších zoologických záhrad sveta. Na promenáde sú stovky butikov, obchodov. Aj si užijeme tak trochu dovolenku.“

Spomenuli ste niekdajšie príznaky ponorkovej choroby?

„Hovoril som o tom stokrát a netajím to. S Ďurom Bačom, s ktorým som úspešne začínal v dvojkajaku, sme si časom začali liezť na nervy. Ani dnes nie sme nepriatelia, ale ani nijakí veľkí kamaráti. Rešpektujeme sa, pozdravíme sa. Prvý náznak nezhody bol už na olympiáde v Sydney 2000, na ktorej sme mohli a mali dosiahnuť viac ako jedno šieste miesto. Ďuro sa zranil, vlastnou chybou. Bol som vtedy jasne lepší. Podľa mňa sa už pred ôsmimi rokmi mala riešiť otázka vzťahov. Viem, nešlo to. Boli tam aj iné vplyvy.“

Vlani ste štartovali na predolympijskej regate v Pekingu. Ako na vás zapôsobila Čína?

„Ak myslíte na smog, ten športovcovi prekáža. Ak naň nemyslíte, cítiť ho síce, ale to úžasné okolie vás pohltí. Zázračný čínsky múr. Mne imponuje tá grandióznosť aj s morom ľudí. Všade sa tlačíte, ale zvyknete si. Mne to až tak neprekáža. Číne je úžasná.“

Nebolo v meste napríklad príliš veľa policajtov alebo vojakov?

„V tom množstve ľudí by sa aj tak asi stratili. Ale nie, nebolo. Aspoň som ich nevidel.“

Ako na vás pôsobili protesty proti olympiáde v Pekingu?

„Som presvedčený, že na olympiáde by mali spolu súťažiť všetci športovci bez ohľadu na režim. Protesty som, prirodzene, vnímal, aj som sa začal viac zaujímať o tibetskú otázku. Je to vážny problém. Mali by ho vyriešiť dohodou, aby mal národ spod Himalájí viac autonómnych práv. Nie je to však problém na riešenie pre olympijský výbor a už vôbec nie pre jednotlivých športovcov. Olympijské mesto sa schvaľuje sedem rokov dopredu. Vtedy sa dalo s tým niečo urobiť. Na druhej strane - Číňania tvoria pätinu ľudskej populácie. Na olympiádu sa veľmi tešia, sú výborní športovci. Z tohto pohľadu si hry zaslúžia. Problém nemá iba jednu stranu mince.“

Zabŕdli sme do politiky. Žijete v Komárne, meste, kde spolu žijú Slováci a Maďari. Vnímajú obyvatelia mesta toto spolužitie problematicky?

„Najskôr skúsim za nás. Nie sme úplne obyčajní ľudia, sme viacnásobní majstri sveta. Poviem to po lopate - Maďari nás majú za sprostých Slovákov, Slováci za hlúpych Maďarov. Tak či onak z toho vyjdeme zle. Rodina Riszdorferovcov je zmiešaná. Mama je Slovenka, ktorá dlho ani nevedela po maďarsky. Pamätám si, ako vám brat na podobnú otázku raz povedal: Som Slovák, ktorý vie po maďarsky. Úplne s ním súhlasím.“

Maďarsko-slovenský spor na uliciach necítiť?

„Ani náhodou. Komárno je kozmopolitné mesto nielen slovensko-maďarské, hoci sa vníma iba tak. Neviem si prestaviť, aby v Komárne dostal človek v krčme po papuli len preto, že hovorí po slovensky. Opak, v severnejších mestách, si viem predstaviť viac. Aj som to počul. U nás sa môže stať, že vás predavačka osloví po maďarsky. Ale ak začnete po slovensky, zmení reč. Nie je na škodu vedieť dve reči, aj keď to nie sú svetové jazyky.“

V rýchlostnej kanoistke sa neevidujú svetové rekordy, hoci ani v atletike nie sú štadióny rovnaké a s totožnými podmienkami. Niet rozdielu medzi nimi a špičkovými kanoistickými objektmi. Pristali by ste, keby sa vo vašom športe zaviedli svetové rekordy?

„My určite. Držali by sme ich na oboch tratiach. Sme jediní, kto zvládol 500 metrov pod minútu a dvadsať sekúnd. Jediní, kto zašiel tisícku pod 3:50. Ten čas si pamätám na tisícinu, lebo z neho v Atlante všetci takmer odpadli - 3:49,980 min. Reprezentačný tréner Pavel Blaho nám dal vyrobiť taký veľký zarámovaný plagát s týmto údajom a pripomienkou - najlepší výkon na svete.“

Nikde ste o rekordoch nehovorili s kamarátmi z ostatných krajín. Nepočuli ste, že by sa svetová federácia zaoberala touto myšlienkou?

„Nie, ale zlý nápad to nie je. Zatraktívnilo by to rýchlostnú kanoistiku.“

Pred olympiádou v Aténach ste neštartovali na majstrovstvách Európy a boli vás plné noviny. Teraz ste v Miláne na kontinentálnom šampionáte vyhrali dve zlaté a je pomerne ticho?

„Sme radi. Pre dve príčiny. Neradi sa vytŕčame v médiách. Iste nám polichotí dobrý, objektívny i pekný článok, ale je tu i často nepríjemný bulvár. Má to aj lepšiu stránku. Nie sme z kanoistov jediná medailová nádej. Môže ju dosiahnuť dvojkajak Kmeťová - Kohlová i kanoista Ostrčil. Úspech vždy povzbudí, poteší. Oťukli sme si konkurenciu, hoci v Miláne neboli všetci. Vyskúšali sme si novú loď, máme teraz dve. Testujeme, ktorá nám viac sadne. Je tu však aj jeden moment, ktorý ma trápi. O slovenských športovcoch sa píše stále menej, máli ich vidno v televízii. Samozrejme, okrem tých pár vychytených hviezd. Naznačím príklad. Taliani majú skve­lých futbalistov, basketbalistov, volejbalistov, lyžiarov, šermiarov. Ešte keď som jazdil v dvojkajaku s Ďurom Bačom, boli našimi súpermi Bonomi - Rossi. Legendy, keď sme ich zdolali, boli sme v siedmom nebi. Často sme chodili na sústredenia do talianskej Sabaudie. Obaja boli rešpektované, mediálne veľmi známe osobnosti. Nie v bulvári, v serióznych debatách.“

Ako sa dostanete k novej lodi. Kúpi sa v obchode alebo vám ju ušijú na mieru ako u krajčíra?

„Jedno i druhé. Lode nám na mieru vyrábajú v Poľsku. My im odovzdáme miery, napíšeme, čo by sme chceli. Na výrobu zvykne dohliadať tréner Blaho. Ak niečo nesadne presne na mieru, promptne to vyriešia. Prídu okamžite. Preto som hovoril o testovaní.“

Kanoistika je nevyspytateľný šport. Čo všetko môže na trati zapríčiniť vyššia moc, ktorú ani najlepší pretekár neovplyvní?

„Je toho veľa. Ale prosím vás, vynechajme túto otázku. Možno na konci roka, po olympiáde. Nič nechcem zakríknuť, nechcem maľovať čerta na stenu. Som tak trochu poverčivý.“

Na ME neštartovali všetci. Niektorí taja zostavy. Viete, v akej pôjdu vaši najväčší súperi – Maďari?

„V tej istej, v ktorej nás na olympiáde v Aténach zdolali.“

 

Zhováral sa Peter Fukatsch

Rozhovor prebratý z portálu www.sme.sk 

 

bb