Archív aktualít

Katarína Bergendiová, doktorka z olympiády

 

Pôsobí ako parťáčka, ktorá nepokazí nijakú zábavu. Spoza dverí ambulancie  ju takmer vždy počuť a často sa smeje aj sama na sebe hlasným, hrmotným smiechom, ktorý je nákazlivý ako kvapôčková infekcia. Bola jedinou ženou v lekárskom tíme, ktorý sprevádzal našich športovcov na olympiáde v Pekingu. Sama je bývalá československá reprezentantka a štvornásobná majsterka ČSSR v rýchlostnej kanoistike, takže tri zlaté olympijské medaily získané Slovákmi na divokej vode kanála Šun-ji potešili túto ,,vodáčku so stetoskopom“ o to viac.

 

Bianka Stuppacherová

 

 

Ako ste prežili tých dvanásť hodín letu z Pekingu do Viedne?

Je to dlhý let. Čítali sme, pozerali filmy, zhovárali sa. Strávila som ho v istej eufórii, že tú „moju časť olympiády“ už mám za sebou, pretože časť našej výpravy aj s dvoma lekármi tam ešte zostala. Po troch týždňoch v Pekingu som sa už tešila domov. Nebola to tam veru dovolenka a už mi chýbali moji blízki. Počas štartu dostal navyše v kabíne lietadla jeden srbský zápasník epileptický záchvat. Bola som jediná lekárka na palube, tak som mu poskytovala prvú pomoc.

Počas celej vašej ,,lekárskej služby“ sa našim športovcom nič vážnejšie nestalo a pri odlete takáto adrenalínová bodka za olympiádou?

Okrem nášho vzpierača Martina Tešoviča, ktorý sa počas tréningu bolestivo zranil a na olympiáde napokon ani nesúťažil, boli naši športovci po zdravotnej stránke, našťastie, v poriadku. Vyskytli sa len ľahšie prechladnutia, škriabanie v hrdle a podobne, ktoré súviseli s prudkými zmenami teplôt medzi vonkajším prostredím a príliš klimatizovanými miestnosťami, autobusmi. Muž v lietadle mal klasický „veľký" epileptický záchvat v podobe kŕčov a bolo treba zabezpečiť, aby si neublížil. Napokon ani neodletel, museli ho vysadiť z lietadla a my sme štartovali s dvojhodinovým meškaním. Letušky mi následne počas celého letu ponúkali víno zo sklenených pohárov ako v biznis triede a od rakúskej leteckej spoločnosti som dostala pekný čokoládový darček s anglickým nápisom Ďakujeme za vašu pomoc.

To má v sebe priam zvláštnu symboliku. Ale prenesme sa v čase od mierne vypätého návratu domov do iste rovnako vypätého úvodu vášho čínskeho pobytu.  Prišli ste  s vodnými slalomármi do Pekingu takmer dva týždne pred oficiálnym začiatkom hier kvôli otváraniu ambulancie, aklimatizácii športovcov. Spomínate si na prvé pocity?

Áno. Teplo. A vlhko.

Čoho ste sa najviac obávali po lekárskej stránke?

Keďže okrem internej medicíny mám atestáciu z alergioimunológie a medzinárodný certifikát z odvetvia športovej imunológie, viem, aký vplyv na výkon športovca môže mať okolitá klíma, znečistenie ovzdušia. Vedela som, že nás čakajú horúčavy a vysoká vlhkosť vzduchu a o čínskej metropole sa veľa písalo ako o jednom z najznečistenejších a smogom najtýranejších miest. Napokon to nebolo až také zlé, mali sme aj šťastie na počasie, mesiac predtým to vraj bolo výrazne horšie. Zopár ráz pršalo, takže ovzdušie sa vyčistilo, zopár dní aj svietilo slnko a videli sme modrú oblohu. Väčšinu času sa však nad mestom vznášal opar, ale ten nemusel byť zo znečistenia. Spôsoboval  také zvláštne ,,zašednutie" krajiny a niekedy  to pôsobilo dosť depresívne. Krásna príroda na Slovensku s jasnou modrou oblohou nad hlavou mi tam výrazne chýbali. Človek tam však mal rešpekt aj pred najmenšími zdravotnými problémami športovcov, pretože našou úlohou bolo udržať ich v absolútnom zdraví, aby boli vo fyzickej aj psychickej pohode, v špičkovej forme a mohli podať vrcholný výkon. A v konkurencii, kde ide o desatiny sekundy, zohráva svoju úlohu súhra mnohých, zdanlivo zanedbateľných faktorov.

Mnohých športovcov z našej výpravy už dlho poznáte, niektorí dokonca patria medzi vašich stabilných ,,pacošov", ako dôverne hovoríte tým ľudkom v čakárni bratislavského Pneumo-Alergo Centra. Keďže vaším odborom je problematika alergií a astmy, koľko astmatikov bolo v reprezentácii?

Asi desať? Športovci patria do bežnej vzorky populácie, takže je logické, že trpia aj diagnózami tohto typu. A povzbudzujúce je, že aj s takýmto - nazvime to zdravotným hendikepom – dokážu podávať špičkové výkony, inak by sa na olympiádu nedostali. Osobne všade propagujem, že astmatik sa nesmie prestať hýbať ani sa zatvoriť medzi štyri steny. Telo potrebuje údržbu vo forme pravidelného pohybu. Dobre nastavený astmatik môže robiť všetko ako zdravý človek vrátane vrcholového športu. Aj vyhrávať. Napokon, aj fenomenálny plavec Mark Spitz, ktorý v Mníchove ešte v roku 1972 získal 7 zlatých medailí so 7 svetovými rekordmi, je astmatik.

Takže naši športovci boli dobre nastavení na liečbu a v pekinskom dusne a vlhku vás nič zásadne nevykoľajilo? Niektoré výpravy údajne vyzbrojili svojich členov špeciálnymi respirátormi...

Mali sme so sebou rúška, ktoré sme nepoužívali. Inhalátor sme používali, ak bol niekto zahlienený, na vdychovanie látky, ktorá pomáha pri vykašliavaní. Takisto som so sebou mala prenosný spirometer - prístroj na meranie pľúcnych funkcií - a „NIOX“, ktorý zas dokáže podľa obsahu oxidu dusnatého vo výdychu určiť závažnosť alergického zápalu v dýchacích cestách. Viacero športovcov bolo preventívne vyšetrených ešte pred olympiádou v rámci zachytenia možnej alergie alebo astmy, takých sme včas podchytili a akútne problémy sa, našťastie, nevyskytli.

Predpisovať lieky športovcom treba iste nesmierne opatrne pre možné obvinenie z dopingu. Vo vašej náplni práce bolo, napokon, aj sprevádzať našich olympionikov na dopingové kontroly...

Máte príručku aj webstránku s presným zoznam zakázaných látok, na ktoré si musíte dávať pozor. Sú lieky, ktoré sú povolené pod terapeutickou výnimkou, sem patria aj niektoré antiastmatiká. Ich použitie však musíte dokladovať, predložiť výsledky všetkých špecializovaných vyšetrení na diagnostiku bronchiálnej astmy a potom možno brať isté povolené dávky na zlepšenie klinického stavu. Dopingové kontroly boli naozaj veľmi prísne. Odber krvi, čo som zažila, robili po pretekoch len cyklistom, inak športovci odovzdávali väčšinou moč. Niekedy to bol trochu problém, pretože po pretekoch je človek vynervovaný, dehydrovaný a v mechúre nič nemá. Tak sme sedeli v čakárni, oni pili litre vody, následne bolo treba vypísať papiere a vzápätí odísť do miestnosti, kde boli z troch strán zrkadlá. Gate dole, tričko hore a vyceďte zo seba vzorku na testovanie priamo pred očami čínskeho dopingového komisára. To bol niekedy problém.

Komu ste osobne najviac držali palce?

To sa nedá povedať. Medaily si zaslúžia všetci, hoci mne sú, prirodzene, najbližšie tie vodácke športy a samozrejme všetci moji pacienti. Nepáči sa mi, ako sa niekedy píše a hovorí o tých, ktorým sa olympiáda nevydarila. Každý, kto robí vrcholový šport, vie, koľko je za tým odriekania, tvrdých tréningov. Podľa mňa podala väčšina z našich športovcov fantastické výkony a samotné medailové umiestnenia, nuž, tie sú súhrou mnohých, často neovplyvniteľných faktorov aj náhod, ako aj dávky športového šťastia. Hovorí sa však, že „šťastie praje pripraveným“.

Aký je váš vzťah k čínskej medicíne?

Predovšetkým akupunktúra má v našej brandži iste svoje opodstatnenie. Inak veľmi k alternatívnej medicíne neinklinujem, ale akupunktúra do nej, podľa mňa, nepatrí. Jej liečebné účinky sú dokázané a na Slovensku sa jej venujú odborníci s medicínskym vzdelaním (ich zoznam je na stránke www.pravda.sk/akupunktura - pozn. red.).

Od detstva sa venujete športu, začali ste plávaním, hrali ste basketbal, napokon zvíťazil vodácky šport. Vo vodáckom areáli Šun-ji ste viac ráz stáli priamo na brehu kanála, keď štartovali naši športovci. Napadlo mi, trúfli by ste si tú divokú vodu zísť?

Čo ste! Ja by som sa po... Ja som „štrekárka“, to je rýchlostná kanoistika. Raz som raftovala na divokej vode v Čunove, to ma bavilo, ale na rafte je vás viac. Lenže nie je ešte všetkým dňom koniec!

Zúčastnili ste sa aj na slávnostnom otváracom ceremoniáli. Ako ste sa cítili v tom „fešnom, na mieru ušitom oblečku“, v ktorom ste spoločne s ostatnými mávali uprostred toho kotla vyše 90-tisícovému publiku vo Vtáčom hniezde? S vedomím, že v televízii to všetko sledujú ďalšie štyri miliardy ľudí?

Ako Červená čiapočka.  Ale vážne, myslím, že sme boli jednou z najlepšie oblečených výprav. Dámy mali biele šaty s červenou mašličkou pod prsiami, červené lodičky s otvorenou špicou, hoci ja nosím k sukniam o niečo vyššie opätky. Červené sako a biely klobúčik, korále, náušnice. Zostane mi to asi v skrini na pamiatku, pretože neviem, kam by som si to ešte obliekla. Tá chvíľa bola veľmi silná a emotívna, aj keď bolo veľmi teplo a lial sa z nás pot. Umeleckú časť úvodného ceremoniálu som ešte ani nevidela, pretože v gymnastickej hale, kde sme všetci necelé tri hodiny čakali, kým sa ako 175. krajina podľa čínskej abecedy dostaneme na rad, sa to nepremietalo v priamom prenose. To ma trochu mrzelo, ale mala by som dostať nahrávku.

Videli ste z Pekingu aj niečo iné okrem olympijskej dediny a športovísk?

Je pravda, že väčšinu času sme trávili v olympijskej dedine, ktorá bola naozaj krásne urobená. Bolo tam veľa zelene, jazierka, poliklinika, bazén, obrovská jedáleň pre 5-tisíc ľudí, kam človek mohol prísť 24 hodín denne. Ponuka jedál bola široká, dalo sa vybrať, množstvo ovocia, zeleniny, nikto nemal žalúdočné problémy. Bola to však trošku taká zlatá klietka, obrovský komplex chránil dvojitý plot, odkiaľ sme nemali šancu vidieť bežný život v Číne. Kontroly pri vstupe boli viac ako dôkladné. Asi tri-, štyri razy som bola v samotnom meste, videla som trh s hodvábom, z pamiatok Zakázané mesto. A takisto som bola na čínskom múre, v Badalingu, kadiaľ vedie táto fascinujúca stavba, totiž štartovali naši cyklisti.

A teraz typicky ženská otázka pre ženský časopis. Čo pekné ste si v Číne kúpili?

Hodvábnu blúzku. A sexi hodvábnu nočnú košeľu so županom!

Váš syn Miro, tiež vodák, ktorý tento rok maturoval a chystá sa na vysokú, s vami do Pekingu nešiel. Ako dáva pubertiak najavo, že mu mama chýba?

Okrem iného mi napísal esemesku: Mami, bez teba je doma strašné ticho, až mi z toho hučí v ušiach, tak si ťa musím kompenzovať rádiom! A tiež ma ubezpečil, že byt je ešte vcelku a pripustil, že udržiavanie domácnosti je fuška... To bolo vyznamenanie hodné olympijskej medaily!

MUDr. Katarína Bergendiová, PhD.