14.7. 18:53 - II. kvalifikačné preteky - sobota: Gelle s Botekom odrazili konkurentov, prišli aj prekvapenia | 13.7. 08:20 - V sobotu a v nedeľu sa na Zemníku jazdí o miestenky na majstrovstvá sveta | 11.7. 12:50 - Šance pre mladé talenty: SOV spúšťa 3. ročník grantového programu UKÁŽ SA! | 9.7. 18:13 - Tréner Lachkovič o vystúpení Slovákov na ME v maratóne: Po rokoch prišli solídne výsledky | 8.7. 21:53 - Novácka päťstovka: 4 triumfy Mládkovej, ozddobou aj českí reprezentanti | 6.7. 08:25 - V Novákoch domáce hviezdy Mládková s Myšákom, české esá Havel a Špicar |

Archív aktualít

06. november 2011

Matocha: Trénoval som aj počas náletov

Pravda, autor Boris Vanya | 6. novembra 2011, foto: SITA

Zostal som tu ako osamelý vlk, hovorí s úsmevom na tvári Ján Matocha. Najstarší žijúci olympionik na Slovensku má 88 rokov, ešte stále chodí pravidelne do karloveskej lodenice, kde inšpiruje mladých. Bývalý kajakár dúfa, že ešte uvidí Londýn.Olympiádu i múzeum voskových figurín.

Pochádzate z Moravy. Ako ste sa dostali na Slovensko?

Narodil som sa v Střelnej, čo je obec na moravsko-slovenskom pomedzí. Keď som mal päť rokov, presťahovali sme sa do Bratislavy, kde dostal otec prácu. Robil kulisára v Národnom divadle. Bol šikovný stolársky majster, prvé otáčavé javisko bolo aj jeho dielo. Pri otcovi som pričuchol stolárčine a neskôr som si vedel vyrobiť vlastnú loď. Zhotovoval som aj modely lietadiel.

Aký ste mali najzaujímavejší modelársky kúsok?

S kópiou lietadla Dakota som získal v roku 1939 prvú cenu na medzinárodnej výstave v Zlíne. Tomáš Baťa vtedy pozval desať najlepších, povodil nás po fabrike a ponúkol nám, že sa môžeme u neho vyučiť za inžinierov. Ale rodičia nesúhlasili. Blížila sa vojna a nechceli ma pustiť.

Boli ste športový talent?

Ovládal som veľa športov - futbal, stolný tenis, hádzanú, ale najradšej som mal beh na lyžiach. Prvé lyže som si kúpil vo výpredaji za dvadsať korún, keď som mal asi štrnásť rokov. Spravil som si viazanie a z kopačiek lyžiarske topánky. Na majstrovstvách Československa v Špindlerovom Mlyne v roku 1951 som bežal 18 kilometrov a so štartovým číslom 187 som skončil šestnásty. Medzi lyžiarmi-špecialistami. Pätnásťkrát som absolvoval Bielu stopu, šesťkrát som vo svojej vekovej kategórii vyhral.

Ako ste sa dostali k rýchlostnej kanoistike?

V Bratislave so mnou chodil na priemyslovku Milan Urminský. Na Krížnej ulici mali sklad s uhlím a drevom, takže bol zazobaný chlapec. Vraví mi - ty vieš robiť s drevom, ja dodám materiál a peniaze. Slovo dalo slovo, zhotovil som dvojkajak, s ktorým sme chodili na Malý Dunaj. Nemal predpísanú dĺžku, lebo sa musel vojsť do našej kuchyne, kde som ho na noc umiestňoval. V jednoizbovom byte nás bývalo osem detí. Keď sa otec vrátil z divadla, majstroval s drevom aj doma až do desiatej večer. Po ňom som nastúpil ja a robil som až do noci, kým ma mama nevyhnala spať. Sledoval som občas na Malom Dunaji preteky a chytilo ma to za srdce. V tom čase už som pôsobil v Klube slovenských turistov a lyžiarov (KSTL), zhotovil som si singlkajak a prihlásil som sa na súťaž.

Uspeli ste?

Skončil som tretí. Predstihli ma len dve vtedajšie esá - Maďar Németh a Nemec Mikšík. Po pretekoch ma oslovil tajomník kanoistického oddielu KSTL pán Urlíček: Hochu, nechceš jezdit za nás? spýtal sa. A tak sa zo mňa stal kajakár.

Ako sa dalo trénovať počas vojny v Slovenskom štáte?

Chodil som vtedy do spomínanej priemyslovky. Keď maďarské rádio hlásilo Figyelem, figyelem (pozor, pozor), nepriateľské lietadlá sú nad Győrom a Šoproňom, vedel som, že sa blíži nálet. Všetci sa ponáhľali k rozostavanému električkovému tunelu, ktorý slúžil ako protiletecký kryt. Iba ja som bežal do lodenice po kajak a šup na vodu. Trénoval som aj počas náletov. Na lietadlá vo veľkých zväzkov nepálili. Ale bombardéry, ktoré meškali, sa stali terčom protileteckého delostrelectva. Strieľali aj na ľudí, ktorí vyskočili zo zasiahnutých lietadiel na padákoch. To bola hrôza. Keď som pádloval, okolo mňa padali do vody črepiny. Išlo o život, ale nebezpečenstvo som si vtedy vôbec neuvedomoval.

Prečkali ste vojnu bez ujmy?
Áno, hoci náš dom zničili počas oslobodzovania Bratislavy kaťuše. Dostali sme potom náhradný byt.

Nikomu sa nič nestalo?

Našťastie nikto vtedy nebol doma. Príbuzní prečkali oslobodenie v kryte, ja som bol v tom čase v Ľubochni. Ale všetky osobné veci skončili v ruinách.

Kedy ste si vybojovali účasť na olympijských hrách 1948 v Londýne?

Kvalifikačné preteky sa konali v roku 1947. Bol som taký nabudený, že som majstrovi republiky Vamberovi nadelil na desiatich kilometroch štyri minúty.

Mali ste pred olympiádou nejakú špeciálnu prípravu?

Kdeže. Absolvovali sme akurát týždňové sústredenie v Poděbradoch. Tamojší pekár Procházka nám každý deň priniesol k raňajkám tri čerstvé voňavé rožky. To bola vzácnosť, všetko sa dostávalo v tom čase na prídel.

S akou loďou ste cestovali do Londýna?

Zhotovil som si ju sám. Bol som vtedy na vojne v Zbraslavi a chodil som k Turečkovi, ktorý mal kostru, na ktorej sa loď vyrábala. Zo Zbraslavi do Podolí, kde Tureček býval, to bolo po Vltave dvanásť kilometrov. Ráno som tam prišiel, robil som loď, potom som sa vrátil, odpočinul som a popoludní som vyrazil do Podolí znovu. Denne som absolvoval 48 kilometrov.

Na čo si z londýnskej olympiády pamätáte?

Nebývali sme v olympijskej dedine, ale v Henley na zámku. Jedla tam bolo, čo hrdlo ráčilo. Míla Pech si dával do hlbokého taniera zmrzlinu a jedol ju veľkou lyžicou. Preteky sa konali na rieke Temži, kde zvyknú jazdiť osemveslice oxfordskej a cambridgskej univerzity. Pre mňa bola veľkým zážitkom návšteva múzea voskových figurín Madame Tussaud. Ak sa do Londýna ešte dostanem, rád by som sa tam pozrel, čo sa za šesťdesiat rokov zmenilo.

V pretekoch na 10 kilometrov ste dopádlovali na deviatom mieste z 22 jazdcov. Boli ste spokojný?

Vzhľadom na podmienky áno. Kým ja som jazdil na lodi vlastnej výroby, elita, ku ktorej patrili najmä Severania, mala takzvanú dánsku loď. K nám došli prvé dánske lode až v roku 1950. Premiéru s ňou som mal na MS 1950 v Kodani - v K1 na päťsto metrov som skončil piaty a v K4 sme skončili na štvrtom mieste. Keby som mal dánsku loď už v Londýne, dopadlo by to inak.

Videli ste niečo aj z iných športov?

Bol som na štadióne, keď Zátopek vyhral desať kilometrov. A rovnako aj o štyri roky neskôr v Helsinkách, kde získal tri zlaté a Dana Ingrová, jeho budúca manželka štvrtú v hode oštepom. Pozrite, mám tu aj fotografiu. (na peknej momentke je finišujúci Zátopek, za ním Francúz Mimoun a Nemec Schade, v pozadí Angličan Pirie, ktorý práve spadol).

Odkiaľ máte tú fotografiu?
To som fotil sám. Športovci sledovali preteky z prvých radov, všetko som videl ako na dlani.

S Emilom Zátopkom ste aj vojenčili.

Boli sme spolu v Prahe-Chuchli. Raz za týždeň sme chodili 22 kilometrov do Kobylis na strelnicu. Kým my sme cestovali električkou, Zátopek za nami bežal. Bolo utrpenie sa na neho pozerať. Už vtedy mal drastické tréningové metódy. Nemal pravidelný krok, človek si myslel, že každú chvíľu spadne a zaryje sa nosom do zeme. A on namiesto toho pridal. Ešte keď som vojenčil v Trenčíne v ašpirantskej škole, bol tam s nami atlét Hlávka zo Zlína. Ten spomínal, že Zátopek bol úplný atletický antitalent. Všetko dokázal svojou húževnatosťou.

Pamätný je váš súboj s najväčšou kajakárskou hviezdou Gertom Fredrikssonom.

To bolo v roku 1949. Švédi jazdili do Československa na preteky. V polovici desaťkilometrovej trate sme šli ešte zarovno. On obchádzal pilier z ľavej strany, ja z pravej. Po obrátke pridám a ujdem mu, myslel som si naivne. Lenže, keď som sa otočil, Fredriksson už bol predo mnou. Napokon mi nadelil devätnásť sekúnd. V tom roku som mal formu. Na majstrovstvách republiky som vyhral K1 500 m, kilometer, K2 kilometer aj K4.

Ako často ste jazdili na preteky?

Stále. Jazdil som všetky trate. V noci som vyrazil vlakom do Prahy. Ráno som si dal na stanici kávu, vzal som si taxík za 300 korún, čo boli vtedy veľké peniaze, odviezol som na Kamík a absolvoval na kajaku 50 km do Záhoří. Nočným vlakom som sa vrátil späť do Bratislavy. Vyhral som štvoretapové preteky České Budějovice - Praha na trati dlhej dvesto kilometrov. Dosiahol som na nej rekord 13 hodín, ktorý dodnes nikto neprekonal, lebo tam postavili priehradu.

Máte nejaký zážitok aj z olympiády v Helsinkách?

Bývali sme v Otaniemi v súkromných chatkách, každá mala saunu. V noci sa tam nedalo spať, lebo bol polárny deň a bolo len šero. Museli nám prirobiť na okná závesy Na dráhu, ktorá bola v Helsinkách v prístave, sme sa prepravovali na kajakoch. Kým sme sa tam dostali, míňali sme prírodné kúpaliská na pobreží. Ľudia sa kúpali nahí. My sme si obzerali ženy len tak na pol očka, ale talianski veslári sa pri nich aj pristavili a na tie baby pískali a pokrikovali.

Mali ste štartovať aj na olympiáde 1956 v Melbourne, no napokon ste v Austrálii chýbali. Čo sa stalo?

Účasť v Melbourne som si vyjazdil s Ondrom Marekom v K2. Už nás aj zaočkovali, fasovali sme rovnošaty, ale deň pred plánovaným odchodom sme dostali telegram, že nejaký atlét zabehol limit, takže musí cestovať on a my sme zostali doma. Na olympijské hry v Ríme 1960 som už bol ako tréner reprezentačného družstva.

Na ktorých zverencov ste najviac hrdý?
Lukačovič bol majster republiky, Ľubo Kadnár špičkový jazdec, vyrastal popri mne Laco Čepčiansky...

Získajú slovenskí rýchlostní kanoisti medailu v Londýne?

Vlček s Gellem majú šancu. Vlček je najväčší ťahúň štvorkajaka, momentálne na vrchole. Spravil dobre, že si sadol aj do dvojakajaka. Gelle je veľmi šikovný.

Šli by ste sa na olympiádu pozrieť?

Pôjdem rád, dokonca mi to sľúbili. Predseda olympijského výboru Chmelár vravel, že ma vezmú. Bol by som taký maskot výpravy. Musím sa snažiť, aby mi vydržalo zdravie, nechcem byť v Londýne na obtiaž.

Ján Matocha Bývalý československý reprezentant v rýchlostnej kanoistike sa narodil 5. januára 1923 v dedinke Střelná na moravsko-slovenskom pomedzí. Zúčastnil sa na dvoch olympijských hrách - v Londýne 1948 a Helsinkách 1952. Na majstrovstvách sveta 1950 v Kodani obsadil piate miesto v K1 na 500 metrov a štvrté ako člen posádky K4. Po skončení aktívnej činnosti pôsobil dlhé roky ako tréner.

« späť