Archív aktualít

Dosiahol výnimočný výsledok. V dvojkajaku získal na majstrovstvách zlato, vo štvorke bol štvrtý, málo chýbalo k medaile. Dnes už pretekári dve trate na kilometri pre extrémnu náročnosť nekombinujú. ERIK VLČEK je výnimkou. Vyhlásili ho za slovenského kanoistu roku 2011.

Aký bol váš rok 2011?

„Náročný, zložitý i prelomový.“

Nie aj úspešný?

„Iste. Majstrovstvá sveta v Szegede boli najťažšími pretekmi v mojej kariére. Najdôležitejším okamihom bolo, že sme sa v káštvorke prebojovali do finále.“

Hovoríte o štvorkajaku. V Szegede ste však v jeden deň absolvovali až tri štarty na kilometer so zlatou bodkou v dvojkajaku s Petrom Gellem. Bolo to veľmi náročné?

„Hovorím preto skôr o štvorkajaku, lebo po vlaňajších neúspechoch som mal strach, či to vyjde. Veď na olympiádu idú iba finalisti. Nepodarilo sa to posledným olympijským víťazom z Bieloruska, majstrom sveta z Francúzska, ba ani tohtoročným majstrom Európy z Portugalska. Bolo to veľmi náročné. Po rozjazde a semifinále štvorky mi do finále zostávali tri hodiny. Chvíľu som musel relaxovať. Hoci som v živote presadal z lode do lode „milión“ ráz, vždy treba istý čas, aby ste sa prispôsobili na iný priestor a zjazdili s iným pretekárom. Urobili sme s Peťom zopár ľahkých kôl, odskúšali sme si štarty. Vedel som, že som v pohode.“

Keď ste sa dali dokopy s Petrom Gellem do debla, bol z toho rozruch, ba až rozkol vo štvorici. Sprvoti ste tvrdili, že dvojkajak je „iba“ poistka, ak to nevyjde väčšej lodi. Platí to aj dnes?

„Samozrejme, že to neplatí. Logicky mi vychádza, že dôležitejší je debl s Peťom. Odpoveď však nie je jednoduchá. V prvom rade, neviem, v akom zložení pôjde štvorkajak do Londýna. Som zástancom, aby si do lode sadli štyria najlepší, čiže najrýchlejší. Aby nikto nešiel za zásluhy. Neviem, aké budú nominačné kritériá, systém rozhodujúcich pretekov. Ani ja nemám isté miesto, ale trúfam si nominovať sa. Dohodnime sa, že obe lode sú pre mňa rovnocenné, obe lode majú vysoké ambície.“

Naposledy získal na olympiáde dve medaily (zlaté) na kilometri v roku 1988 Američan Greg Barton (v singli a debli). Možno charakterizovať vaše vysoké ambície ako medailové?

„Môžu byť iné? V štvorkajaku obhajujeme olympijské striebro, v debli sme majstrami sveta.“

Predovšetkým Michalovi Riszdorferovi ste nepriamo vyčítali slabšie tréningové úsilie najmä v minulej sezóne. Ako sa znášate momentálne?

„Nijako.“

Ani sa s Michalom nezhovárate?

„Nie.“

Považujete Michala Riszdorfera za najslabší článok štvorkajaka?

„Áno.“

Váš dlhoročný tréner a vlastne otec štvorkajaka Tibor Soós hovoril pred chvíľou, že Riszdorferovci trénujú ako nikdy. Ani o tom neviete?

„Na sústredení v kalifornskom Newporte som bol s Peťom Gellem, Ďurim Tarrom, dievčatami z dvojkajaka Ivanou Kmeťovou a Martinou Kohlovou i niektorými našimi komárňanskými juniormi. Sústredenie dopadlo dobre, podľa plánu. Ako trénovali v talianskej Sabaudii Riszdorferovci, neviem.“

S Riszdorferovcami trénujete doma v jednej lodenici. To sa azda nezhovárate ani s Tiborom Soósom?

„Kdežeby, stále je to pre mňa otec i kamarát v jednej osobe. S bratmi je to tak, že sa snažíme skôr vyhnúť. Každý sa staráme sám o seba. V tejto fáze prípravy to neprekáža. Napokon, najskôr budeme súpermi v nominačných pretekoch, až potom partnermi v lodi.“

Ako vníma túto situáciu Peter Gelle (člen Dukly Trenčín), ktorý zvykne s vami z Komárna trénovať?

„Klamal by som, že sa nerozprávame sa aj o tom, ale nezaťahujem ho do týchto problémov. On sa od nich veľmi taktne dištancuje.“

Existuje aj taká možnosť, že o miesto v štvorkajaku sa bude uchádzať Peter Gelle?

„Určite existuje. Chce sa nominovať.“

Ak by v Londýne štartoval štvorkajak v klasickom zložení Richard a Michal Riszdorferovci, Vlček, Tarr, budete sa musieť na jar dohodnúť. Čo by to malo byť - prímerie, mier, dohoda?

„Nie sme vo vojnovom stave. Aj v Szegede sme sa napokon zomkli a takmer získali medailu. Chýbala polsekunda, skončili sme štvrtí. O tom sa nám ani nesnívalo. Ak sa nominujeme všetci, bude platiť, čo povedal Michal: Od istého momentu budeme mať spoločný cieľ. Myslím si, že sme natoľko skúsení i rozumní, že sa dohodneme, od akého momentu musia byť naše rôzne názory tabu. Krátkodobo to ide, časom som sa však stal oproti Riszdorferovcom veľmi rozdielny v postojoch, plánoch, možno i v životnej filozofii.“

Vždy ste pôsobili ako pohodový človek. Platí to stále?

„Neviem, ale hovoria to o mne stále. Rád víťazím, ale nikdy nerobím z prehry ťažké nešťastie. Patria k športu. Dokážem znášať tlak, hoci som vtedy akosi málovravnejší.“

Ako ste sa tešili zo szegedského zlata v dvojkajaku?

„Zopár sekúnd som sa prvý a posledný raz chystal, že Peťovi vynadám. Veľmi dlho neťahal, predbiehala nás loď za loďou. Dvesto metrov pred cieľom však neskutočne akceleroval, iba som kopíroval jeho tempo. Z vynadania bolo poďakovanie a môj najväčší výbuch radosti. Plakal som. Naposledy sa mi to stalo, keď som sa stal pred dvanástimi rokmi s Ričim Riszdorferom juniorským majstrom sveta.“

Nerozmýšľali ste už dávnejšie o štarte v dvoch lodiach, najmä v období, keď sa na olympiáde jazdila aj päťstovka?

„Nebolo to reálne. V singli by som sa na veľkých pretekoch dostal tak do finále, ťažko by som bol medailový. V debli som vyrastal s Ričim Riszdorferom. Ich bratská väzba s Michalom je veľmi silná, čo chápem. Vlani bol Peťo strieborný na päťstovke. Zbadal som šancu, oslovil som ho.“

Vraj aj bývalý šéftréner Pavel Blaho uvažoval o vašich dvoch štartoch. Ste s ním v kontakte?

„Nezáväzne sme spomínali všelijaké možnosti. Som s ním v telefonickom kontakte, osobne sme sa nestretli odvtedy, ako sa vzdal postu šéftrénera. Pavlovi Blahovi vďačím za mnoho. Veľmi, veľmi mi pomohol. Naše telefonáty sú však zdvorilostné, gratulačné. Nezasahujú do tréningu.“