Archív aktualít

                    V roku 2008 získal počas jedného víkendu Peter Gelle deväť titulov majstra Slovenska v kajaku. Po tri na každej trati, viac sa nedá. Pekinské olympíjske hry sledoval v televízii. Nepatril medzi špičku, ktorá mohla domáci šampionát vynechať. Koľko domácich titulov získa o rok, nik nevie. Iste však pôjde na londýnske hry v dvojkajaku a nevylučuje ani štvorku.

               Hovorí o sebe, že nie je talent. Peter Gelle (27 r.) iba čiastočne pripomína Dunaj v jeho rodnom Štúrove, pokojom i trpezlivosťou, akou sa veľtok otáča do svojej ešte väčšej mohutnosti. Je skromný ako trebárs Hron, na ktorom zamlada jazdil.

„Začínal som s plávaním, otec bol mojím trénerom. Raz som mal nejaké menšie zdravotné problémy, kamaráti ma prehovorili do kajaku. V Štúrove ho vyskúšal azda každý. Partia rozhodla. A tréner Ján Kužel. Zviezol som sa k sútoku Dunaja a Hrona, objavil nádheru športu, ktorému sa dodnes venujem. Mal som vtedy tuším dvanásť,“ hovoril zlatý medailista z tohtoročných majstrovstiev sveta v dvojkajaku spolu s Erikom Vlčekom. Bol to najnečakanejší úspech Slovákov roku 2011.

Mamine obavy

Dunaj je mohutný, až naháňa strach plaviť sa po ňom na malom vratkom kajaku. „U nás v Štúrove je pokojný. Vždy sme boli radi, keď sa mierne rozvodnil. Vtedy vytváral všelijaké zákutia, na ktorých sa výborne jazdilo,“ opisoval rieku, ktorú má rád.

Peter Gelle má v rodnom liste vpísané Nové Zámky len preto, že tam je najbližšia pôrodnica. V šestnástich odišiel na športové gymnázium do Trenčína a neskôr sa stal členom Dukly.

„Mama mala roky dilemu, či spravila dobre, keď ma poslala na športovú školu, ale teraz už určite neľutuje,“ vravel. Vlani prekvapujúco prerazil do sveta. Na svetovom šampionáte v Poznani získal striebro v singli na päťstovke.

„Aj pre mňa to bol šok. V semifinále som sa vytrápil. Keď som potom zbadal v cieli finále, že som druhý, neveril som,“ opisuje prvý veľký úspech. Päťstometrové trate však zmizli z programu olympijských hier. Oslovil ho Erik Vlček, či by to spolu neskúsili v dvojkajaku. Išiel do risku.

„Od toho, čo sa deje v komárňanskej štvorke, neviem veľa, dištancujem sa od týchto problémov. Napokon, nie sú ani zďaleka mojou vecou. S Erikom sme si povahovo sadli. Sme pokojní a nekonfliktní ľudia.“

Presadanie z lode do lode

Pred tohtoročnými belehradskými majstrovstvami Európy sedeli Gelle s Vlčekom v deblkajaku spolu päťkrát.

Do srbskej metropoly išiel Peter stále skôr ako singlista (skončil 12.). Spolu s Erikom boli strieborní, ale na neolympijskej päťstovke.

„Prvá spoločná jazda bola zlá a nevyrovnaná. Ale už tá piata dobrá. Erik i ja sme zvyknutí presadať z lode do lode. Beztak to chce chvíľu času. Problém nie je vo veľkosti lode, hoci aj na to si musí človek zvyknúť, dvojkajak je kratší. Problém je v pohybe a počiatočnom impulze. Zhruba platí, že ho dávam ja, Erik kopíruje tempo.“

Na svetovom šampionáte v Szegede bola naša dvojka dlho ďaleko od medailí, niekde na šiestom­siedmom mieste.

Gelle s Vlčekom nemali čas zaoberať sa taktikou. Erik dve hodiny pred ich finále vybojoval postup so spolujazdcami vo štvorkajaku.

„Nevedel o mojom taktickom zámere. Sprvoti aj chvíľu tlačil. Potom pochopil. Približne dvesto metrov pred cieľom zvykne ten prvý, čo som ja, skríknuť hop. Vtedy to každý napáli čo sa dá. A my sme mali síl oveľa viac ako ostatní. Zlatu sme však neverili. Až po chvíli, keď Erik šmaril pádlo od radosti okolo mňa. Bol to neopísateľný pocit radosti.“

Najkrajší úsek je v Trenčíne

Gelle zvykol chodievať do Komárna, kde sa jazdí na sútoku Nitry a Váhu.

„Aj tam je pekne, ale najkrajší úsek je u nás v Trenčíne. Tam si viem najviac vychutnať vodu a prírodu i pohľad na hrad. Pre kajakára sú to neopísateľné pocity, lebo približne 80 percent našich jázd patrí k tvrdému tréningu.“

Gelle sa už cíti Trenčanom. Býva v tomto meste, v septembri sa oženil. „Dukle a trénerovi Radovi Šimočkovi vďačím za všetky úspechy. V Trenčíne je taká istá partia ako bola v Štúrove počas mojich prvých záberov. To stále považujem za základ.“

Na sústredení v kalifornskom Newporte bol s kajakármi z ŠKP Bratislava, za ktorý súťaží Vlček. „Za morom som bol na sústredení prvý raz. Erik po ikstýkrát. Chlapci mi všetko poukazovali, bolo fajn. Na Američanoch mi imponuje, ako sa stále smejú. Pozdravia, hoci sa nepoznáme, podajú ruku, usmejú.“

Majú čosi „dvojčenské“

Vlček a Gelle majú v sebe čosi „dvojčenské“. Okrem podobných pokojných pováh aj približne spoločné záujmy.

„Nie sme žiadni internetoví maniaci. Skôr zoberieme do rúk knižku. Sme náruživými fanúšikmi filmu. Naším žánrom sú ľahšie akčné filmy, najlepšie s komediálnou zápletkou.“

Pre slovenský šport vôbec a rýchlostnú kanoistiku zvlášť je olympiáda posvätná. Nielen preto, že takou skutočne je, pre našich znamená zlom medzi úspechom a neúspechom, pozornosť, či nepozornosť klubu i sponzora. Niekedy až prehnane. Gelle tento tlak nepociťuje.

„Možno príde, neviem. Pokúsim sa ho odblokovať. Som v pozícii, že sa musím stále zlepšovať, či je, alebo nie je olympijský rok. To je môj motor.“

Otázkou zostáva, či v Londýne budú sedieť Gelle a Vlček aj v štvorkajaku. „Chcel by som, ak bude taká možnosť, ak tak nastavia nominačné kritériá a kvalifikujem sa.“