Archív aktualít

Bloguje šéf našej výpravy rýchlostných kanoistov na OH Boris Bergendi.

Z pekla na piedestál....som poobede po K2 rozmýšľal dať na úvod blogu, ktorý som chcel napísať až po jazde K4.

Nechcel som po dojazde K2 opisovať atmosféru a chvíle po neúspechu, pretože k blogu sa nakoniec mohli dostať aj chalani a priorita bola zabudnúť čo najrýchlejšie na výsledok a koncentrovať sa na najočakávanejší deň pre K4.

Po K4 1000m však ho nakoniec nebolo možné použiť...

Že by som to uriekol? Nemyslím. Však každý pretekár, tréner, fanúšik túži po zisku medaile. A všetko pre to urobí, aby ju získal. No netýka sa to iba nás. Túto nekonečnú túžbu mali aj pretekári ďalších deviatich lodí. Aj oni urobili všetko pre úspech, aj oni mali perfektnú prípravu, aj oni mali presne takú istú túžbu. Lenže medaile sú iba tri. V týchto olympijských dňoch vidíme denne v telke, či v novinách výskajúcich, od radosti nepríčetných olympijských víťazov. A nevidíme, alebo veľmi zriedka, tú o veľa väčšiu, sklamanú  skupinu športovcov, ktorý dostali stopku pred úspechom. Bohužiaľ do tejto skupiny sme sa zaradili aj my.

Po prvých záberoch vo finále K2 1000m si Rado Šimočko, asi ako prvý uvedomil, že tu niečo nehrá. Má chalanov presne zmapovaných a pozná ich štýl jazdy na každom metri natrénovaného kilometra. Prvý medzičas, ktorý si napriek časomiere meria na vlastných stopkách mu vkráda zlú predtuchu. Chalani nejdú viditeľne svoju jazdu a nie sú v poli tam kde by chceli byť. Na záver trate si to možno uvedomujú, ale cieľ sa blíži. A napriek stiahnutiu náskoku na prvého o pol sekundy, za posledné metre sa im to nedarí vylepšiť. Všetci sme šoknutí, ale najviac určite chlapci. Nemali svoj deň. Stáva sa to každému, že niekedy sa neviete prečo nedarí. Každý vodák poznáte pocit, ktorý som mal aj ja niekoľko krát - že som pretekal, chcel som ísť maximálne,  ale keď som prišiel do cieľa som si uvedomil, že napriek snahe som šiel s takou rezervou, že sa môžem otočiť a ísť opäť. Avšak prečo sa toto muselo stať práve dnes? Nebola tu žiadna šanca vrátiť čas späť. Miesto radosti nás prepadla všetkých ľútosť. Obaja si bezmocne na pontóne premietajú nevydarenú jazdu. Papek s Jurom Tarrom pozerajú na seba. Peťo Likér zadumane hľadí niekde na koniec kanála. Chlapci museli ísť ešte do mixzóny na spovede novinárov. Sami hľadali slová na vysvetlenie jazdy. Potom si šli prevetrať hlavu a získať záber na K4. Realita bola taká. Neúspech zahodiť za hlavu a koncentrovať sa na ďalší deň. Bohužiaľ tá koncentrácia nebola jednoduchá, pretože každý sme sa snažil pomôcť, posielali podporné správy, alebo písali cez sociálne siete, čím sme im vlastne stál pripomínali jazdu. Večer si však relaxli a na nasledujúci deň boli odhodlaní.

Nasledujúce ráno začalo raňajkami o 6:20, potom sme sa o 7:00 presunuli na kanál. Chalani sa šli rozjazdiť na singloch zatiaľ čo Juro Halama od Vajdu leštil loď. Tribúny sa plnili hneď z rána. Napriek tomu, že je prvý štart o 9:30, hodinu pred začiatkom sú v podstate plné. To znamená plné z oboch strán a ešte množstvo ľudí čaká na preteky piknikom niekde na úrovni štartu 500vky. Moderátor, ako každé ráno v tomto čase, začína nabudzovať divákov. Na obrazovkách ide zaujímavé promovideo, o našom športe, ktoré ukazuje, aké druhy tratí, lodí a posádok máme. Medzi divákmi je najobľúbenejšia bum-bum pauza, keď na niekoho z nich nečakane namieri kamera, že je na veľkoplošnej obrazovke iba on, grafikou má dokreslené na obrazovke bubny a  za pustenej hudby bubnov musí hneď zareagovať a predstierať, ako na ne hrá. Pred 20 tisícovou kulisou to vôbec nie je jednoduché, ale niektorí diváci sú vynachádzaví a publikum sa zabáva.

Medzitým sa napätie stupňuje, na tribúnu prichádzajú rôzne osobnosti. My sme zgrupnutí pri lodi K4. Snažím sa pobaviť sústredeného Rada Šimočka a Peťa Likéra, ale moc sa mi to asi nedarí. Tréneri maximálne vylúdia úškrn. Chlapci pomaly prichádzajú z vody a idú sa pripraviť do šatne, ja s Jurom Halamom ideme ešte raz odvážiť loď. Na kontrole pred pretekmi sme ju navážili na 30,065kg a keďže je celú noc osamotená, prístup na závodisko má množstvo ľudí a mohli by sa nájsť všelijakí, radšej ju pred štartom kontrolujeme.

Zo šatne postupne po jednom všetci štyria prichádzajú. Želé so sluchátkami na  ušiach, po ňom koncentrovaný Wolf, za ním Papek a o minútu príde Tares. My sa presúvame na tribúnu.

Keď príde čas štartu všetci sme už nervózni. Na tribúnach - napriek obrovskej prevahe domácich a značnej podpore maďarských 5.000 fanúšikov - podľa slovenských zástav a tričiek vidieť, že ide o našu najvážnejšiu disciplínu.

Priebeh pretekov poznáte. Úplne iný ako na K2. Chlapci mali dohodnuté „hop\" na 500-vke, viditeľne sa z tej perfektnej tretej pozície začali posúvať dopredu. Idú za medailou. Prvé tri lode sú na záver doháňané ostatnými. Posledné metre zvážnieme. V pamäti si prehrávam dojazd, či to bola vôbec medaila. Výsledková tabuľa je neúprosná. Skratka našej krajiny je pri čísle 6, na čo nechápavo pozeráme. V momente nám dochádza, že naša nádej na posledné zlato z olympiády sa nečakane rozplynula. Po pretekoch si plne uvedomujeme že sme očakávali medailu, o ktorej sme sa pred štartom snažili hovoriť opatrne. Chalani idú pomaly na plato, na kontrolu lodí. Odtiaľ je kúsok mixzóna s novinármi. Nikomu sa tam nechce. Nedivím sa. Sedia. Ležia na plate. Jasajúci Česi našim podávajú ruku. Austrálania od radosti skáču, kričia. Toto bolí. Idem za Radom a Likim na druhé plato. Sú úplne mĺkvi. Nedá sa nič povedať. Do očí tlačí slzy. Olympiáda. Ako je to možné? Možno pol hodinu trvalo, kým Žele s Papekom previezli loď na „náš" pontón.  Obidvaja sklenené pohľady. Žele rýchlo priráža vyskakuje z lode a na poslednú chvíľu sa hodí Radovi na rameno. Zvlyká z plných pľúc. Nie je to hanba, všetci plačeme. Ja aj teraz keď to píšem. Papek so sklonenou hlavou, stále sediac v lodi márne skrýva slzy. Toto sme naozaj nečakali. Aj keď ide o skvelé 6. miesto na olympiáde. V tejto chvíli je to pre nás málo. Likiho skrývajú čierne okuliare. Rado bezducho hľadí do diaľky. Práve sa uskutočňuje slávnostný ceremoniál pre K4. Papek cez vodu smutne sleduje radujúcich sa Maďarov.  Ticho sme všetci na tom plate ešte pol hodinu. Wolf s Taresom sa od novinárov stratili v dave. Chúďatá dievčatá v tieni nášho neúspechu štartujú finále B. Filip ich sprevádza na bicykli. Po dojazde príde bez nálady aj on. Dievčatám to tiež nevyšlo a končia 5. Celkovo 13. Čo je to za deň? Po čase nachádzam Wolfa a Taresa v spoločnom priestore pri svojich rodinách. Sedia bezradne, opretí o plot. Ich dievčatá so slzami učupené pri nich. Tibor Soós sa ich snaží povzbudiť. Stretávam tam veľa Slovákov. Aj Dušana Šinku. Tiež smutný, bez nálady. Snaží sa chlapcov povzbudiť, že však 6.miesto na OH je perfektné. V podstate má pravdu.

Pomaly sa dohodneme, že sa presunieme do dediny. Chalani nemajú chuť rozmýšľať nad nasledujúcimi hodinami. Papeka som našiel v jedálni, ako sa bez chuti prehrabúva v jedle. Želé, ako mi neskôr povedal, nebude mať chuť jesť do ďalšieho rána. Pre vyvetranie hlavy navrhujem, že keď chcú môžu sa presťahovať do hlavnej dediny. Môžeme pozrieť aj Slovenský dom. Zatiaľ sa presúvame na našej. Ticho prerušujú prvé pohľady chalanov na preteky. U Papeka na izbe opäť pozeráme záznam z jazdy. Zisťujeme krutý fakt, že 50m pred cieľom boli ešte tretí. Na nálade to nepridá. Chalani sa zbalia a ideme do Londýna. Peťo Likér vybavil na pohladenie duše návštevu Oakley house. Každý si vyberá okuliare podľa vlastného gusta. Rám, gumu za uši, sklá. Je tam veľa športovcov, rôznych krajín. Majú tam pódium a po chvíli naň volajú nejakých Novozélanďanov, ktorí získali strieborné medaile v niektorom športe. Naši chlapci ich sledujú so zahryznutými perami. Medailisti dostávajú darčeky na pamiatku. Krátko na to ide na pódium  Kriszta Fazekas, vyhrala s Maďarkami K4 500m. Chlapci ju poznajú, tlieskajú jej.  Peťo Likér hovorí, že jej to veľmi praje, pretože je amatérka. Pracuje v San Diegu ako inštruktorka v posilňovni. 8 hodín denne, potom trénuje. Po chvíli, po poháriku šampusu s majiteľom obchodu a malom občerstvení odchádzame do mesta. Chalani sa rozpŕchnu. Každý za svojimi najbližšími. Po dvoch hodinách sa stretávame v slovenskom dome, okrem Želého. Chce byť tento večer sám. V Slovenskom dome plno neznámych ľudí, ale všetci veľmi podporne a s uznaním búchali chlapcov po pleciach. Nechýbalo množstvo fotiek na pamiatku. Už sa mierne odreagovali. Ale noc bude dlhá. Diera v duši zostáva. Výsledok asi nedá spať.....