Archív aktualít

Zopár zaujímavých dní prežila dvojica Juraj Danko a reprezentačný tréner maratóncov Marián Lachkovič v exotickom Cali v Kolumbii. Zúčastnili sa na Svetových hrách v neolympijských športoch, ktoré sú akýmsi olympijským ekvivalentom pre športy, ktoré nemajú šancu dostať sa do programu klasickej olympiády. Tento rok bol v Kolumbii ukážkovým športom aj kanoistický maratón.

Dva náročné maratónske dni

V K1 skončil Juraj Danko na výbornom 5. mieste, Marián Lachkovič, ktorý v singli štartoval mimo plánu (pôvodne mal ísť iba v K2) si dopádloval vo finále po 10. miesto. Organizátori zvolili v K1 netradičný systém, dve semifinálové rozjazdy a potom finálová jazda. Pre pretekárov mimoriadne náročný spôsob boja, keďže semifinále a finále delilo od seba necelé štyri hodiny. "Našťastie sme nešli klasický maratón, ale len okolo 11 km. Ale inak to malo formu maratónu. Po svojom semifinále, kde som obsadil postupové 4. miesto, som ešte pomáhal Mariánovi pri jeho jazde. Potom som sa stihol už len najesť a trošku si pospať. Bolo to náročné a preto si piate miesto vo finále veľmi cením," povedal nám Juraj Danko krátko po prílete na Slovensko. Na druhý deň po singloch spoločne s Mariánom Lachkovičom absolvovali finálovú jazdu v K2. "Bol som unavený, ale morálne povzbudený mojim výsledkom z predošlého dňa, takže som hecoval Mariána, ktorý mal toho po singloch naozaj dosť. Napokon sme sa vypli k dobrému výkonu, 4. miesto je výborné, medaila nám chvíľami visela pred očami, ale už sme nedokázali zrýchliť natoľko, aby sme porazili nemeckú posádku. My sme mali v rukách aj single, väčšina ostatných posádok jazdila iba K2, pretekári boli oddýchnutí, takže to sa pod náš výkon podpísalo."

Skvelý zážitok z "nebezpečnej" krajiny

Naši zástupcovia zažili toho v Cali naozaj veľa. Najprv dlhú cestu spojenú so stratenou batožinou v Miami. "Nemali sme veci, ani pádla, našťastie nám pomohol pán Kríž, ktorý mal na starosti našu výpravu a slovenský atašé. Aj tak sme sa ale dostali na vodu až večer pred pretekmi. No nakoniec to bolo asi aj dobre, nestresoval som sa, iba som oddychoval, lebo nič iné sa robiť nedalo. Len čakať."

Opačným, pozitívnym zážitkom bolo stredisko Los Andes, kde sa preteky konali. „Areál asi hodinu cesty od Cali vyzeral ako tropický raj. Bolo to stredisko s ubytovaním, aquaparkom, golfovým areálom a jazerom, kde sme jazdili. Veľmi príjemné prostredie. Pre jeho vzdialenosť od Cali sa tam nedostalo veľa divákov, ale tí, ktorí prišli, robili skvelú atmosféru. Boli mimoriadne milí. Kým som išiel na štart, vyhliadlo si ma jedno dievča, chcelo podpis a fotku, potom aj jej rodina a rodina jej známych. Nič iné som nerobil, len rozdával podpisy, akoby som tam mal vlastný fanklub. Potom ma povzbudzovali ako o dušu a keď zistili, že Marián je môj krajan, dávka pozornosti sa ušla aj jemu."

Kolumbia nepatrí k práve k najbezpečnejším krajinám, našťastie žiadnu negatívnu skúsenosť v tomto smere naši zástupcovia nezažili. Ani čo sa počasia týka, ktoré malo byť mimoriadne dusné, teplé s vysokou vlhkosťou. "Dalo sa to zvládnuť, aj keď sa možno ťažšie dýchalo, a aj voda bola ťažká. Ale nebol to tak výrazný hendikep, ako nás strašili pred pretekmi. Čo sa bezpečnosti týka, tak na tej si domáci dali veľmi záležať. Na každom kroku policajt, Česi chceli niekam ísť taxíkom a tak si k nim do auta jeden sadol. Aj náš areál bol dobre strážený, mal som pocit, že na každého pretekára pripadajú traja policajti. Nemali sme šancu ísť sa pozrieť na iné športy, pretože sme boli od hlavného centra diania ďaleko, navyše istá obava, že by sa niečo mohlo stať, tam bola. Ale keď si to všetko zhrniem, bola to zaujímavá skúsenosť, pre mňa jeden z vrcholov kariéry, ktorý som si dokonale užil.

SZRK, Prokop Slováček