Archív aktualít

Presne pred dvadsiatimi rokmi skompletizoval SLAVOMÍR KŇAZOVICKÝ medailovú zbierku Slovákov v Atlante

Na Hrách XXVI. olympiády v Atlante získalo Slovensko pri samostatnom letnom debute pod piatimi kruhmi kompletnú medailovú zbierku. Po bronze športového strelca Jozefa Gönciho a zlate vodného slalomára Michala Martikána sa zo striebra mohol v záverečný deň OH radovať kanoista Slavomír Kňazovický. Presne pred dvadsiatimi rokmi 4. augusta 1996 bol druhý v cieli disciplíny C1 na 500 metrov.

„Čas odvtedy ubehol veľmi rýchlo. Veď niekedy sa aj udalosť spred desiatich rokov zdá dávna. Najmä, keď som ešte súťažil, prekrývali nové zážitky tie predchádzajúce veľmi rýchlo. Ale tá moja medailová olympiáda je predsa často v spomienkach. Nežijem ňou každý deň, ale je dosť príležitostí spomenúť si na Atlantu 1996,“ vyznal sa nám pri tomto jubileu robustný piešťanský rodák.

Jeho cesta k najväčšiemu športovému úspechu nebola priamočiara, ani jednoduchá. A pritom vôbec nemyslíme len na dianie na vodnej ploche Lake Lanier, kde sa vtedy asi 90 kilometrov od Atlanty uskutočnili súťaže v rýchlostnej kanoistike. Dvere tam sa mu takmer zatvorili dávno predtým. V zime 1994/95 utrpel na lyžovačke trieštivú zlomeninu kľúčnej kosti, ktorá si vyžiadala až polročné liečenie. Ani po ňom však ešte nebol stopercentne fit.

„Prvú možnosť dostať sa do Atlanty na svetovom šampionáte v Duisburgu 1995 som ani nemohol využiť, nebol som na súťaž v singlkanoe ešte vôbec pripravený. Predstavil som sa takmer len symbolicky v C4 na 200 metrov, aby som bol v blízkom kontakte so všetkými súpermi,“ zaspomínal si Slávo na udalosti spred dvadsaťjeden rokov.

Myšlienku predstaviť sa v Atlante však ani v tých chvíľach nevzdal, lebo vedel, že možnosť mu ponúkne aj olympijský rok. Najprv však musel doma predstihnúť Petra Páleša a Csabu Orosza, aby sa potom mohol uchádzať o štart na OH v dodatočnej olympijskej kvalifikácii v španielskej Seville. Po predchádzajúcich trampotách tam šiel s pokorou, ale do USA už postúpil jasne.

„Nešiel som však do Atlanty s veľkými očakávaniami. S najlepšími som nesúťažil nielen na MS v roku 1995, ale ani na ,dokvalifikácii’ v Seville. Tamojší výkon mi však naznačil, že som na dobrej ceste,“ zalovil v pamäti zväčša vážny chlap, ktorý sa kanoistike začal venovať až v šestnástich rokoch. Vďaka trénerovi Jaroslavovi Zigovi (po ňom však mal aj ďalších), ktorý ho objavil na športovom gymnáziu a zhodou okolností sprevádzal i v Atlante. Zlanáril ho z atletiky, kde sa Slávo venoval niekoľkým disciplínam.

Vďaka všestranným základom z kráľovnej športov rýchlo rástla jeho výkonnosť aj na vode. Neľahko sa v náročnej „federálnej“ konkurencii dostal do reprezentácie a potom aj na olympiádu do Barcelony 1992, kde obsadil solídne a tradične trpké 4. miesto. Že si ho môže v Atlante zlepšiť, začal tušiť až tam po vydarenej rozjazde, z ktorej postúpil priamo do finále. „Rozhodujúcu medailovú jazdu si viem predstaviť ako v zrýchlenom filme. Taký výnimočný okamih v živote si človek zapamätá, ale chvíle po finiši poznám viac z rozprávania a z televízneho záznamu,“ konštatuje úspešný kanoista. Nečudo. Do tej najúspešnejšej športovej jazdy svojho života dal také úsilie, že po ňom ho vyčerpanosť poriadne premohla. Z vody, do ktorej spadol, ho vylovili až „záchranári“. Aj teraz si spomenul, že mu prezliecť sa, aby mohol ísť na medailový ceremoniál a vzápätí medzi novinárov, pomáhal tréner celej reprezentácie Pavel Blaho.

Predtým sa totiž stala šokujúca pamätná udalosť. Slávo kopol svoju loď do cieľa a v tom okamihu sa ocitol vo vode, kde ledva lapal po dychu. Ani náhodou nebolo vtedy hneď jasné, že získal striebro. Až rozhodcami niekoľkokrát preštudované televízne zábery potvrdili, že v okamihu, keď jeho kanoe preťalo cieľovú čiaru, bol on ešte v potrebnom kontakte so svojou loďou. „Hrozila mi vtedy diskvalifikácia. Našťastie, po niekoľkých minútach sa potvrdilo, že som sa do cieľa predsa len dostal v súlade s pravidlami.“

Pripravoval sa na ten nečakaný manéver? Túto otázku nemožno obísť ani teraz. „To, čo som vtedy urobil, sa nedá natrénovať. Z času na čas som vo finiši trochu nohami zrýchlil loď pri dojazde do cieľa, ale v Atlante to bolo náhle vnuknutie. Už dávno viem, že som loď ,vykopol’ vpred v optimálnom okamihu. Iba vďaka tomu som získal striebro pred Maďarom Imrem Pulaiom, pričom nás oboch jasne predstihol Čech Martin Doktor, ktorý už predtým vyhral aj na tisícke,“ skonštatoval Slávo o vtedajšom pamätnom finále.

V ten deň večer niesol na slávnostnom záverečnom ceremoniáli hier slovenskú vlajku. Považoval to za veľkú česť. Zaradil sa totiž medzi športovcov, ktorí práve na tých OH dosiahli úspešný výsledok. On potom túžil po ešte jagavejšej medaile v Sydney 2000, keďže nikdy v živote si nekládol nízke ciele. „Do Austrálie som šiel lepšie pripravený, než do Atlanty. Vo finále sa však proti mne postavili nielen súperi, ale najmä počasie so silným protivetrom 60 km za hodinu. Kým v Atlante som dopádloval do cieľa po 1:50 min, tak v Sydney mi to trvalo takmer 2:30 min. Zodpovedalo to asi 700-metrovej jazde, akú som nikdy netrénoval,“ povedal o finále, v ktorom mu patrilo konečné 5. miesto.

Na troch olympiádach - v Barcelone, Atlante a Sydney – úspešne súťažil. V Aténach 2004 bol ako tréner, na účasť v Pekingu 2008 nemal dôvod, ale absenciu v Londýne 2012, kde jeho zverenec Ľubomír Hagara dopádloval v C1 na 200 metrov šiesty, považuje ešte stále za nespravodlivé rozhodnutie zväzu rýchlostnej kanoistiky, ktorý ho tam nenominoval. Teraz v Riu de Janeiro už bude osobne sprevádzať svojho 23-ročného zverenca Vincenta Farkasa. Ten bude podľa Slavomíra Kňazovického predovšetkým zbierať skúsenosti na ťažkej tisícmetrovej trati. O štyri roky, keďže jeho výkonnosť stále rastie, by už mohol mať vyššie ambície.

KŇAZOVICKÝ NA OLYMPIÁDACH

BARCELONA 1992 4. za 1:54,51 min

ATLANTA 1996   2. za 1:50,51 min

SYDNEY 2000    5. za 2:29,61 min

(Na OH súťažil vždy iba v C1 na 500 m)

KTO JE SLAVOMÍR KŇAZOVICKÝ

Narodil sa 3. mája 1967 v Piešťanoch, ale vyrastal v Novom Meste nad Váhom. Trikrát štartoval na OH; v kanoe pádloval ľavou rukou.

Je ženatý (manželka Zdenka), má dve deti - syn Marek sa narodil 19. 2. 1996, dcéra Celia Andrea 1. 4. 1998 aj za otcovej prítomnosti.

Až do svojich šestnástich rokov sa venoval atletike, šprintom, prekážkovému behu a skoku do diaľky. Skončil štúdium na FTVŠ UK v Bratislave. Od roku 2001 je tréner v Dukle Trenčín.

Medailové športové úspechy - OH: striebro z Atlanty 1996 v C1 na 500 metrov, MS: bronz v Ciudad de México 1994 v C4 na 500 metrov, striebro v Szegede 1998 v C1 na 200 metrov, bronz v Miláne 1999 v C1 na 200 metrov, ME: zlato v Plovdive 1997 v C1 na 200 metrov, striebro v Plovdive 1997 v C4 na 200 metrov, bronz v Záhrebe 1999 v C1 na 200 metrov.

Vyhlásili ho za najúspešnejšieho športovca Slovenska 1992, v tej istej ankete Klubu športových redaktorov SSN skončil v roku 1996 na 2. mieste a v najlepšej desiatke v ankete bol ešte v ďalších štyroch rokoch.

TOMÁŠ GROSMANN (v denníku Šport 4. augusta 2016)