Archív aktualít

Aké bolo účinkovanie slovenskej rýchlostnej kanoistiky na olympiáde v Riu? Čo by z neho mohol vyťažiť tento šport? Ako dlho vydrží K4 v tomto zložení? Aj na tieto otázky odpovedá prezident Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky Robert Petriska.

Striebro plus ďalšie dve finálové účasti (8. priečky), dve desiate miesta a jedno trináste. Taká je bilancia slovenskej kanoistiky na olympiáde v Riu. Ako hodnotíte účinkovanie našich kanoistov na hrách?

„Slovenská kanoistika si udržala postavenie vo svete. Tým, že dokážeme nájsť medailistov a konkurovať kanoistickým veľmociam ako Nemecko, Maďarsko či Rusko. Po ôsmich rokoch získala K4  na olympiáde opäť medailu, rovnako ako v Pekingu, striebornú. Nielen káštvorka, ale aj zvyšní naši kanoisti v Riu ukázali vysokú kvalitu, odolnosť, nielen fyzickú, ale aj z pohľadu stresu. Je obdivuhodné, ako dávajú všetko do svojho športu, obetujú rodinu a dokážu Slovensko naozaj dobre reprezentovať. Všetkým sa im za to chcem poďakovať."

Skúsme sa na nich pozrieť jednotlivo. Peter Gelle sa dostal v K1 na 1000 m do finále, v ktorom skončili ôsmy, keď vo svojej dráhe „chytil" riasy.

„Jeho výkony v rozjazde či semifinále boli obdivuhodné. Vo finále prišla smola, ktorá sa však pritrafila nielen jemu, čosi podobné sa prihodilo v Riu Dánovi Poulsenovi či Nemcovi Hoffovi. Petrovmu sklamaniu sa však nečudujem."

Martina Kohlová túžila po finále, na 200 m i na päťstovke jej ušlo o vlások.

„Nina bola možno mierne sklamaná, že sa nedostala do A-finále, ale na druhej strane som vycítil z jej slov aj spokojnosť s desiatym miestom. Videli sme, ako pred štartom na 200 m vyhadzovala trávu z lode, štartér mohol prejaviť viac citu a  trocha počkať, aby sa mohla lepšie skoncentrovať. Aj na 500 metrov vydala zo seba všetko."

Nováčik na olympiáde Vincent Farkas si  v C1 na kilometer počínal nad očakávanie dobre.

„Z minulosti si ho pamätám ako lajdáka, ale príjemne ma  prekvapil, výsledkami i zmysluplnými mediálnymi vyjadreniami. S jedenástym miestom, po diskvalifikácii pretekára z Moldavska desiatym, nik nerátal. Nominácia na olympiádu mu spadla z neba, ale dobre ju zhodnotil a využil. Má potenciál, aj smerom k olympiáde v Tokiu, aj keď to nebude mať jednoduché."

Štvorkajak potvrdil svoje postavenie v absolútnej svetovej špičke, úžasnú symbiózu dvoch generácií - Erika Vlčeka a Juraja Tarra z jednej, Tibora Linku a Denisa Myšáka z druhej.  Namieste je však otázka, ako dlho dokáže zostať na vrchole v nezmenenom zložení? Ako dlho ešte dokážu potiahnuť Vlček s Tarrom?

„Aj v minulosti som Erikovi s Jurajom povedal: vy nemôžete skončiť, kedy si zmyslíte! Tento šport musíte robiť dovtedy, pokiaľ bude požiadavka, aby ste ho robili a kým budete mať na to sily. Chceli to zabaliť  po MS Duisburgu v roku 2013, keď dostali na frak na päťstovke i tisícke. Našťastie, mentálne sa to podarilo ustrážiť. V roku 2014 boli majstri sveta v debli, o rok na to v K4. A oni chceli skončiť...  Čo bude ďalej, nevie nik. Pôjdu ešte na ďalšiu olympiádu? Osobne si myslím, že už nie. Na to, aby sa dostali na hry o štyri roky a boli úspešní, by museli brutálne popracovať a neviem, či ich odolnosť voči tvrdej práci sa neznižuje vekom. Myslím si, že vysokú výkonnosť si ešte dva roky môžu udržať. Z toho čo majú najazdené, môžu profitovať ešte aj rok po olympiáde, maximálne dva roky po nej. Potom príde tretí rok tvrdej driny a tu už mám pochybnosti. V symbióze s mladými však ešte dva roky môžu potiahnuť našu kanoistiku."

Čo by mohla slovenská kanoistika vyťažiť v najbližšom období  z dobrej reprezentácie v Riu?

„Je to vzpruha pre pretekárov i osobných sponzorov, ktorí budú ich výkony hodnotiť určite vysoko. Verím, že z toho budú profitovať oni samotní, ako aj kanoistika na Slovensku. Druhá rovina je spoločenská. Vďaka dosiahnutým úspechom budú v  médiách a na verejnosti prezentovať seba i kanoistický zväz, čo by malo zvýšiť popularitu tohto športu - aj mediálnu, ktorá je nízka. V budúcnosti sa o to budeme pokúšať už v rámci jednej, spoločnej asociácie kanoistiky a vodného slalomu. Protagonisti oboch športov budú musieť popracovať na pozitívnej propagácii týchto športov vzhľadom na dosiahnuté výsledky. A predovšetkým na mládeži, aj keď možno to vyznieva  ako klišé."

Ako by ste chceli vy osobne pomôcť v budúcnosti, aby sa zlepšila práca s mládežou a aby sme objavili a vychovali budúcich  Vlčekov či Tarrov?

„Priznám sa, že vo  funkcii šéfa kanoistiky i rámci mojej pôsobnosti v Národnom  športovom centre na oddelení športu a diagnostiky som sa viac zameral na tréning, prípravu či testovanie výkonnosti top športovcov v seniorskej kategórii. V najbližšom období by som sa rád sústredil na mládežnícku kategóriu - či už klubovú alebo juniorskú reprezentačnú  Prirodzene, naše ikony musíme využiť aj na to, aby sme vytvorili šablónu úspešného športovca. Na základe meraní máme k dispozícii do detailov všetky výkonnostné či zdravotné parametre Juraja Tarra či Erika Vlčeka za posledných osem rokov, vieme optimalizovať, ako by mal kajakár vyzerať - či už junior alebo senior - tak,  aby nám prinášal v budúcnosti medaily. Toto by som rád aplikoval v práci s mládežou a zafixoval do myslenia trénerov. Radi by sme dosiahli, aby špičkoví mládežnícki tréneri boli finančne lepšie ohodnotení. Samozrejme, z každého adepta sa nestane medailista. Musíme však  identifikovať najväčšie talenty, aby nás ťahali na budúcich olympiádach. Doslova z nich vyrobiť „stroje" typu Tarra a Vlčeka. To však bude veľmi ťažké."

Predsa len, rysujú sa nejakí nástupcovia?

„Zatiaľ je to v juniorskej kategórii priemerné, aj keď jeden výnimočný talent sa objavil - Csaba Zalka, ktorý získal tento roky medaily na MS i ME. Mal som možnosť ho pozorovať,  je vernou kópiou Erika Vlčeka. Verím, že vydrží. Je však ťažké povedať, či nájdeme monštrá typu Vlčeka a Tarra, ktorí, ak rátame juniorský vek, ťahajú tento šport medailovo osemnásť-devätnásť rokov."

Ladislav Harsányi