Archív aktualít

Prinášame vám druhý diel rozhovoru s predsedom sekcie hladkých vôd Slovenskej kanoistiky Robertom Petriskom, v ktorom hovoríme o potrebe profesionalizácie trénerov rýchlostnej kanoistiky a obzrieme sa za rokom 2017 s výhľadom na ďalšie roky.

Sekcia hladkých vôd Slovenskej kanoistiky vyhlásila v tomto roku výberové konanie na trénerské pozície v rýchlostnej kanoistike vo vybraných kluboch. S akým ohlasom sa stretlo a ako ste spokojný s jeho vyústením?

„Keď som po olympiáde v Pekingu nastúpil v roku 2009 do funkcie prezidenta Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky, mal som svoju predstavu, ako by mal pracovať profesionálny tréner kanoistiky, moja predstava bola maximalistická. Predtým som bol tiež dlhé roky tréner a túto prácu som robil dosť intenzívne, na úkor rodiny, manželstvo sa mi po ôsmich rokoch rozpadlo... Už ako funkcionár som mal víziu, že tréner by mal byť zamestnaný ako tréner, čiže svoju činnosť vykonávať profesionálne. A nie pracovať trebárs ako policajt, hasič, či predávať hot-dog. Iste, vie sa uvoľniť zo zamestnania, dostane dovolenku a denne sa povedzme 2-3 hodiny venuje kanoistike, niektorí „blázni" aj viac. Ide to však na úkor rodiny a tréneri nemajú zväčša pri takejto práci potrebnú pohodu. Od začiatku som presadzoval, aby sme vytvorili miesta profi trénerov. Len v tom treba vytvoriť nejaký systém. Povedali sme si, že vyberme niekoľko klubov, štyri, šesť, osem, hľadajme trénerov a urobme niečo pre to, aby boli platenými. V Trenčíne, kde je športová škola, takých mali. V Novákoch, kde pracuje Ľubomír Hagara starší, takisto, podobne v Komárne. V Šamoríne síce nie, ale pracovali tam veľmi aktívne a intenzívne. A práve tieto kluby patria medzi najúspešnejšie. Tento rok nám prísun financií umožnil, aby sme takýto trend podporili. Môžeme dať niečo aj na dobrovoľných trénerov a niektorých „vytrhnúť" aj pre zväz, aby zároveň robili priamo pre nás. A tak sme šli vyberať jednotlivých adeptov, ale nesplnilo to moje očakávania na 100 percent."

Prečo?

„Moja predstava bola, že pôjde o skúsených trénerov, ktorí budú mať za sebou prax, skúsenosti. Chceli sme zároveň vysokoškolsky vzdelaných. Nakoniec sme klesli v kritériách, povedali sme si, že stačí prvá či druhá trénerská trieda. Prišlo k rozporu, že tréner, ktorý si urobí kvalifikáciu, zarobí viac ako profesionálny s vysokou školou (FTVŠ). Mysleli sme si, že sa adepti budú hrnúť. Lenže všetci mladí odišli, alebo prešli do inej pracovnej sféry. Je pravda, čo povedal športový riaditeľ Filip Petrla, že sme neotvorili predtým trh pre trénerov, pretože nám chýbali financie. A ľudia, ktorí skončili školu, sa ani nepokúšali riešiť trénerské zamestnanie v rámci kanoistiky. Išli do zahraničia, alebo sa z nich stali kondiční tréneri či fyzioterapeuti. Majú dobrý zárobok a nemusia sa trápiť trebárs s viazaním lodí na vlek, či šoférovaním auta s loďami a to v nedeľu večer po skončení pretekov či sústredení. Rozhodli sme sa, že začneme pilotným projektom v štyroch kluboch a uvidíme, ako sa to osvedčí. Na základe toho, ako to bude fungovať, pribudnú ďalšie štyri. Pustili sme však do toho hneď, lenže sme museli robiť veľké kompromisy alebo dať „divokú kartu\". Mnohí sa na nás za to nahnevali a hnevajú sa dodnes. Rozhodli sme sa, že v októbri budúceho roka veci prehodnotíme a na základe oponentúr môžeme spoluprácu predĺžiť o ďalšie dva či tri roky. Nie sú to jednoduché záležitosti. Musíme mať na zreteli aj to, že ak niekde inštalujeme trénera, musí ho prijať klub, okolie, rodičia pretekárov, športovci. Myslím si, že náš zámer je správny, ale veci musíme vycibriť, otvoriť trh tak, aby tí, čo študujú, vedeli, že majú šancu ísť na takýto konkurz a získať zamestnanie. Dúfam, že nájdeme riešenie všade tam, kde si profesionálneho, plateného trénera zaslúžia mať. Výsledky tohto pilotného projektu pre Pro trénerov by mohli prísť o dva až štyri roky, verím tomu, inak by sme do toho nešli."

Prejdime k hodnoteniu účinkovania slovenských reprezentácií v roku 2017. Ako by ste charakterizovali seniorskú?

„Súčasťou hodnotenia boli aj oponentúry centier - VŠC Dukla B. Bystrica či ŠCP Bratislava, kde sme boli prítomní aj my so športovým riaditeľom sekcie hladkých vôd Filipom Petrlom. Rok by som zhodnotil aj s výhľadom na budúcnosť. Prirodzeným zistením je, že medzi úspešnými pretekármi sa dlhodobo objavujú tie isté mená. Sem-tam medzi nich prenikne nejaké nové meno z juniorskej kategórie, ako to bolo pred pár rokmi v prípade Denisa Myšáka či Tibora Linku, či pred nimi Krajčoviča s Michálkom. Demina, Jakubíka... Postupne síce niektorí „odpadávajú", napríklad Demin skončil zo zdravotných dôvodov, ale stále sa v špičke drží skupina kajakárov už v pokročilejšom veku. Podobné je to v Dukle, kde športový vek jednotlivcov ako Zaťko, Beňo, Jankovec, Gelle už núti myslieť aj na budúcnosť a na ich nástupcov, aj keď stále sú produktívni. Výsledkovo si výborne počínala naša káštvorka na ME v zložení Myšák, Vlček, Tarr, Linka, odkiaľ sa vrátila s dvoma cennými kovmi, skvelý a pre mňa nečakaný výsledok dosiahol Gelle v debli s Botekom, keď z MS v Račiciach brali striebro. Neveril som, že s mladým Botekom, ktorý vnikol do profi prípravy, sa udeje niečo také ako zisk medaily s Gellem."

Čiatočne ste sa už dotkli aj juniorských reprezentantov. Nie je to iba Botek, ktorý sa „pretlačil" v takomto veku aj medzi seniorov, o slovo sa hlásia ďalší, čo je určite pozitívum.

„Spolu s Botekom dostal profesionálnu zmluvu v ŠCP Csaba Zalka, medailista z ME i MS svojej kategórie, čo je skvelé. Ďalší mladý pretekár Milan Fraňa je zamestnaný v Dukle. Takže starší mančaft sa dopĺňa, verím, že potiahne mladých. Hovoríme o kajaku, ktorý je stále úspešný a v rámci neho existuje domáca konkurencia. Horšie, povedal by som, až katastrofálne je to u žien, alebo v kanoe. Neviem povedať, čím to je. V juniorskom veku je tam liaheň dievčat, zhruba piatich-šiestich kajakárok, ktoré majú perspektívu. Len s nimi treba pracovať, venovať sa im. Nie je to však jednoduché. Dievčatá ako Martina Kohlová a Ivana Kmeťová, teraz už Mládková, ktoré boli doslova zažraté a zbláznené do kanoistiky, na čom mal zásluhu aj tréner Filip Petrla, len ťažko nájdeme. Nechcem pred nikým zatvárať dvere, ale pre ženy, ktoré v istom veku, pochopiteľne túžia aj po iných prioritách, je to veľmi ťažká a tvrdá práca, obrovská drina. Isteže, športový život je krásny, keď robíte, čo vás baví, ste za to platený, máte úspechy, chodíte po svete... Čo sa týka kanoe mužov, máme Rusnáka a Farkasa, a to je všetko. Navyše ich trénujú dvaja tréneri, čo je nevídaný luxus, keď jeden tréner má len jedného zverenca. Na druhej strane už sa na nich napájajú niektorí mladí kanoisti. Koczkás, ktorý spravil výsledky na podujatiach svojej kategórie, Zilizi, ďalší sú v Trenčíne - aj dievčatá, takisto v Šamoríne. Solídna zásobáreň. Prichádza nová kategória, keď na olympiáde sa bude pretekať v C1 ženy na 200 i 500 m. Keď strediská budú mať možnosť, respektíve záujem pracovať s týmito mladými, mám na mysli hlavne Duklu, kde pôsobia Ľubomír Hagara mladší a Marián Ostrčil (ten má momentálne pod palcom aj dievčatá), bývalí úspešní pretekári a špecialisti na kanoe, a keď sa chopia mlade, niečo by z toho mohlo vzísť. Sám som v očakávaní, čo príde. Bude však záležať na samotných mladých športovcoch, pretože často hovoríme o talente, ktorý trvá dva roky a potom sa nám stráca... už ním nie je.Treba vedieť absorbovať úspechy v mladom veku. Myslím si, že v tomto smere sa dobre ukazuje už spomínaný Csaba Zalka. Hoci na kvalifikačných pretekoch na MS vyhral seniorskú kategóriu, zhodnotil svoje sily a netlačil sa na svetový šampionát, hoci taká možnosť bola. Zvážil, že mal za sebou dlhú ťažkú sezónu, prekonal aj zdravotné problémy, vlani mal mononukleózu. Vlani veľmi dobre jazdil debla s Balážom, v káštvorke sa pridali Fraňa a Nemček. Sú to svedomití chalani, treba však na nich striehnuť, byť opatrní, sledovať ich myslenie, zdravotný stav, vylepšovať a zdokonaľovať metodiku tréningu, aby sa nič nezameškalo."

Pristavme sa pri tých najmladších, ktorých taktiež treba podchytiť a usmerniť. Ako sa to darí prostredníctvom Slovenského mládežníckeho tímu, ktorý bol špeciálne pre tento účel vytvorený?

„Slovenský mládežnícky tím vedie Vladimír Mrva veľmi svedomito a dobre, a som rád, že bude pokračovať pri tíme aj budúci rok. Sú tam deti do 14 rokov. Pravidelne ich testuje, cestujú na rôzne súťaže. Už tu sa začína selekcia, ukazuje sa nielen úroveň výkonnosti, ale už vidieť aj chuť detí do športovania, ich prežívanie. A tréner veľmi dobre vidí, ako sa vyvíjajú, postupujú, či vpred alebo do stratena. Mnohí, dnes už úspešní juniori Zalka, Baláž, Fraňa, prešli rukami Vlada Mrvu. Nasleduje prirodzený postup medzi kadetov a juniorov. Pre nás je najdôležitejšie, čo sa vyprodukuje z juniorov do tímu do 23 rokov. Keď sa niekto takto vyprofiluje a vezmú si ho k sebe strediská do profi podpory, čiže ho zamestnajú, je to super. Ak nie, „vykape". Len od tých, ktorí budú mať možnosť vyvíjať sa v strediskách v profi podmienkach, môžeme očakávať, že budú úspešní. Pri každom prechode do vyššej vekovej kategórie sú straty. Ak Mrva usmerní deti vo veku 13-14 rokov a potiahne ich vyššie, Marian Tesárik sa ich ujme a uvedie do poloprofesionálnej polohy vrátane náročnejšieho tréningového procesu i pretekov a zachytí talenty a „zblbne ich", prídu výsledky na ME či MS, ktoré v poslednom čase sú, máme nádej, že budeme mať aj medzi seniormi dobrých, kvalitných pretekárov. Jedna vec je mať profíkov, účinkovať na MS, ME a olympiáde a byť úspešný. Pekne sa to píše a ešte krajšie číta, kiež by to všetko bolo také jednoduché. Ide však aj o to, aby sme produkovali vzory pre mladých, aby kanoistika mala širokú základňu v kluboch, materské telieska, kde to žije. Usilovať sa o to, aby náš šport bol populárny, aby sa dvíhala jeho hladina popularity. Nielen, aby bol výsledkovo úspešný, kiežby bol, ale aby sa vytvorila základňa mladých športovcov, trénerov a pozitívne naladených rodičov a takom duchu fungovala celá komunita."

Ladislav Harsányi