Archív aktualít

Podobný článok som písal pred dvomi rokmi. Keď som si ho prečítal, musím konštatovať, že mnohé ostalo po starom. Prevratné zmeny sa však nedejú ani inde a príroda tiež nemá rada veľké skoky.

Naša domáca sezóna prebiehala síce väčšinou po starom, došlo však k niekoľkým zmenám. Oživenie priniesol nový zvolenský oddiel KRK, ktorý si hneď zostra skúsil usporiadať preteky Slovenského pohára na krátkych tratiach. A treba povedať, že na prvý krát určite úspešne. Dúfajme teda, že vyrastie nový schopný organizátor, a tentoraz na regulérnej vode. Ostatné tradičné preteky prebehli v rámci zvyklostí. Medzinárodná regata v Piešťanoch nevybočila z rámca minulých podujatí, ukázal sa však na nej náš skoro všeobecný nedostatok, a tým je kvalitná záchranná služba. Kvôli vetru, ale hlavne kvôli problémom s lovením kúpajúcich sa pretekárov museli byť preteky počas dlhých tratí predčasne ukončené. 

Majstrovstvá SR na krátkych tratiach boli vcelku vydareným podujatím, a vyčítať mu môžeme asi len zopár zelín vo vode. Počasie bolo dobré, obsadenie tiež, a niektoré výkony vynikajúce. Strhujúce boli predovšetkým súboje kajakárov mužov, ktorí naozaj o dušu bojovali o Orange Slovenský pohár. Výborne tiež fungovala farebná obrazovka, ktorá preteky značne oživila.

Zmeny pretekov nastali len na konci nášho kalendára, keď sa Slávia a Tatran rozlúčili so Zlatými Pieskami. Slávia usporiadala svoj pohár na Zemníku v Jarovciach, Tatran Hargašov memoriál v Bodíkoch. Obidve akcie boli zmenou voči minulosti. Voda je na obidvoch miestach určite lepšia ako na Zlatých, okolie si ešte žiada trochu úprav, hlavne na Zemníku.

Čo sa týka pretekov, môžem konštatovať, že pokračujeme v duchu tradícií. Teraz niečo o výsledkoch.

Prvé veľké preteky boli Majstrovstvá Európy v Poznani, ktoré boli súčasne druhou a poslednou kvalifikáciou na olympiádu. Pred pretekmi sme veľké oči nemali. Šance mali viacerí, podľa časov z Kvalifikačných pretekov najväčšiu Marcela Erbanová. V chladnom a vyložene zlom počasí (čo iné sa dalo v máji v Poznani čakať) pozitívne prekvapili hlavne singlisti, keď sa Chorváth, Erban aj Marián Ostrčil kvalifikovali. Marcela tiež bojovala, školácka chyba na štarte ju však odsunula z postupového miesta. Po ME sme teda mali na OH sedemčlennú výpravu. Napokon, po rozdeľovaní vrátených miest sme na OH mohli ešte nominovať aj C2 a K1 ženy. Desaťčlenná výprava na OH bol rozhodne úspech.

Olympijských pretekov sa veľa ľudí obávalo, a to hlavne kvôli tráve vo vode a častému vetru. Tráva sem – tam nejaká bola, vietor bol našťastie v medziach, aj keď občas na hranici. Zo šiestich pretekových dní fúkalo štyri, vždy do chrbta. Bez väčšieho vetra boli len semifinále na 500 m a finále na 1000 m.

Naše ambície naznačili už rozjazdy. K4 postúpila priamo do finále víťazstvom z rozjazdy, mali však celkove štvrtý najlepší čas. V dobrom svetle sa ukázal Ostrčil na C1 500 m a prekvapujúco rozjazdu vyhrala Marcela. Vlny a zadný vietor jej na pohľad vadili menej ako súperkám. Vyjazdila si tak priamy postup a navyše dobrú dráhu medzi Janičovou (Maď.) a Idemovou (Tal.) Všetky ostatné naše lode skončili v semifinále a musím smutne konštatovať, že nikto ani priamo o postup nebojoval. V porovnaní s ME sme hlavne od Chorvátha, ale aj od Erbana čakali viac.

Vo finále sme teda mali tri lode, K4, Erbanovú a Ostrčila. K4 išla od štartu vzadu, postupne sa dostali na tretie miesto. Našu historickú prvú kajakársku medailu dosiahli svojou nesmiernou bojovnosťou, už na sedemstovke vyzerali riadne tvrdí. V porovnaní s vlaňajšími MS, keď na poslednej dvestovke s ľahkosťou zrýchlili, bila do očí ich terajšia strnulosť. O vyšších ambíciách hovorili aj slzy žiaľu pri slávnostnom ceremoniáli. Ako hovoria klasici, aj prehry sú na niečo dobré, a to niečo je poučenie. Tréningových časov a biochemických analýz je dosť.

Ostrčil išiel výborne, skončil siedmy a ja mám stále dojem, že v ňom je viac. Marcela išla ešte lepšie. Postupne sa prepracovávala dopredu a málo chýbalo, aby bola štvrtá. Zase jej fúkalo do chrbta, mala výbornú dráhu, na to sa ale po pretekoch už nikto nepýta, počítajú sa výsledky. 

Juniori mali v tomto roku Majstrovstvá Európy, ktoré boli spojené s ME do 23 rokov. Výpravu sme na toto podujatie mali početnú, bývalé juniorské medaily sú však už pomaly minulosťou. Musíme konštatovať, že momentálne nemáme nikoho, kto by na ne reálne mohol siahnuť. Najlepším juniorským umiestnením bolo piate miesto Kohúta v C1 500 m. Okrem neho boli ešte vo finále Doubravová s Kubalovou ôsme na K2 500 m, Beneš s Kohútom deviati v C2 1000 m a K4 Beňo, Lengvarský, Čavojský a Jankovec deviati na 500 m. 

Družstvo do 23 rokov si počínalo lepšie, keď K4 Belovič, Lipták, Noskovič a Martinek získali na 500 m striebornú medailu a dievčatá Kmeťová s Kohlovou boli v K2 500 m štvrté, Belovič s Liptákom boli v K2 500 m siedmi, K4 Gyori, Galčík Likér a Martinek na 1000 m ôsmi a Maťaš v K1 500 M deviaty.

Maratónci mali MS v nórskom Bergene. Počínali si tam výborne. Rado Rus doslova uťahal súperov. Po zlom začiatku sa postupne prehrýzal dopredu a výsledkom bola strieborná medaila. Lachkovič s Dvorským tiež po zlom začiatku uchytili v druhej  skupine, v ktorej bez problémov odjazdili celý maratón. Dobrým finišom skončili v skupine druhí, celkove šiesti. Aj keď sú to tvrdo trénujúci amatéri, ich problém je podľa mňa ten istý ako problém komárňanského štvorkajaku. Technické nedostatky im neumožňujú dobrý štart, a to sa potom, aj napriek výbornej trénovanosti, ťažko dobieha.

Záverom si neodpustím ešte trochu filozofie. Keď sa pozriem na celú našu reprezentáciu (ale aj napr. slalomovú), tak zbadám, že vlastne dlhodobo neexistuje. Je to dané aktivitou zväzu, ale aj existenciou stredísk vrcholového športu. Otázka je, či je to dobre, alebo zle. Vo svete špičkového športu je takýchto prípadov viac. Napr. americká atletika, ktorá je určite najlepšia na svete, tiež žiadnu reprezentáciu nemá. Podobne plávanie. Dávajú sa dokopy len na svetové podujatia. Aj my by sme z nášho stavu mali hľadať výhody do budúcnosti, a nie snažiť sa o reminiscencie minulosti. Z tohto pohľadu vlastne funkcia trénera športovej reprezentácie stráca zmysel. Tam by mal byť manažér, ktorý koordinuje spoločné záujmy, zabezpečuje materiálne podmienky a pod. Strediská by mali, podobne ako americké univerzity, súťažiť v tom, koho špičkového vychovali (vychovali, nie majú na zozname). Táto úvaha sa týka samozrejme iba seniorov. 

Miro Haviar