Ján Matocha

Na slovíčko s vodáckou legendou - Jánom  M a t o c h o m

S tvrdým vajcom a čiernou kávou do kajaku...

     Je šťastím nielen pre našu rýchlostnú kanoistiku, ale  aj celý slovenský šport, že sa môže pochváliť takými velikánmi, medzi ktorých patrí aj Ján Matocha. Už dlhé roky si nedokážeme predstaviť žiadne vodácke podujatie, na ktorom by sme sa s touto veľkou postavou nestretli. Je šťastím sa s týmto človekom porozprávať o hocičom, nielen o kajakoch či pádlach, ale o všetkom možnom, lebo má veľmi široký záber. Je obdivuhodné, že vo svojich 86-tich rokoch si dokáže udržiavať skvelú duševnú kondíciu a svoje mimoriadne bohaté skúsenosti odovzdáva na tréningoch v Karloveskej zátoke ďalším nasledovníkom, ktorých je však, v poslednom čase, stále akosi menej a menej...

V našich tradičných rozhovoroch by sme radi priblížili aj týchto velikánov kanoistiky, ktorí posunuli tento jeden z najúspešnejších slovenských športov tam, kde  je. Dnes sa porozprávame preto s Jendom Matochom, lebo takto ho volá asi každý, kto má s ním bližší a priateľský vzťah.

• - Pán Matocha, poďme ktým úplným začiatkom...

• - No tak poďme. Narodil som sa 5. januára 1923 a pochádzam od Uherského Hradišťa. Ešte ako 5-ročný chlapec som sa snašimi presťahoval do Bratislavy a odvtedy som verný tomuto mestu.

• - No ale vaše meno sa úzko spájalo najskôr sTatranom Bratislava, teda klubom, ktorý bol pýchou kanoistiky avodných športov vôbec. Kto bol vaším prvým trénerom?

• - Mojím trénerom? Nepoznám takú osobu, lebo vtom čase tam žiadny tréner nebol a ja som postupne robil všetko - pretekárom počnúc a končiac funkciou hospodára. Bolo to veľmi pekné obdobie, na ktoré sa nezabúda, lebo šport sme robili s veľkou láskou a oduševnením.

• - Je známe o vás, že na preteky za rieku Moravu ste cestovali nočnými vlakmi a neskôr aj nákladnými autami, čo v dnešnej generácii môže vyvolať len smiech na tvárach.

• - Áno, bolo to vtedy tak. v Bratislave som nasadol na nočný vlak, nad ránom som vystúpil na stanici, v staničnom bufete som si dal jedno tvrdé vajce s chlebom, zapil to čiernou kávou a poďme na preteky. Neexistovali žiadne iontové a iné energetické nápoje, žiadna špeciálna strava. No aspoň sme potom nemali preplnené žalúdky a dobre aľahko sa nám sedelo v kajaku ...

• - A stále ste držiteľom rekordu na trase České Budějovice - Praha...

• - Áno, kedysi sa na Vltave jazdili populárne maratóny a v roku 1959 som tento vodácky maratón zašiel za 13 hodín. Odvtedy však rieku prehradili, takže ten môj rekord zostal a už aj zostane navždy neprekonaný. To som bol, samozrejme, aktívny pretekár a štartoval som na najrôznejších pretekoch doma a v zahraničí.

• - Poďme sa teraz spolu pozrieť na vašu účasť na olympijských hrách, lebo aj táto stránka je zvašej strany mimoriadne bohatá...

• - Po prvý raz som sa pod piatimi kruhmi objavil na londýnskej olympiáde vroku 1948. Bolo to tesne po vojne a cítiť to bolo na každom kroku. Ubytovali nás v kasárňach, avšak medzi športovcami sme cítili veľkú solidaritu a túžbu ukázať, čo vieme. Potom som mal možnosť štartovať aj na nasledujúcej olympiáde vroku 1952 v Helsinkách a do tretice som sa pripravoval aj na nasledujúcu olympiádu v austrálskom Melbourne vroku 1956. Lenže tesne pred odchodom nám povedali, že náš dvojkajak tam nepocestuje, a tak som aj s Ondrejom Marekom napokon zostal doma. Namiesto nás tam nominovali nejakého atléta... O štyri roky neskôr, na olympijské hry vroku 1960, som do Ríma cestoval ako štátny tréner družstva rýchlostných kanoistov. A spolu so mnou aj takí vynikajúci pretekári, akými boli, žiaľ už nebohý Tibor Polakovič, ďalej Špaček z Trenčína, alebo ďalšia veľká postava tohto športu, Laco Čepčiansky. Takže, aj takto som mal možnosť vidieť najlepších svetových športovcov v akcii a pre moju trénerskú činnosť to boli skúsenosti na nezaplatenie, z ktorých som potom dlhé roky čerpal.

• - To boli teda vaše bohaté účasti na olympiádach, ktoré sú vlastne snom každého športovca. Ale štartovali ste aj na majstrovstvách sveta.

• - Áno, aj to sa mi pošťastilo, aby som reprezentoval Československo na týchto svetových podujatiach. Tri razy som sa dostal na MS a najmä svetový šampionát v Kodani v roku 1950 zostane dlho vmojej pamäti, lebo tam som skončil vo finále kajakárov na šiestom mieste na 500 metrovej trati a štvorkajak skončil dokonca štvrtý.

• - A kto iný ako vy by sa potom nestal, s týmito bohatými zážitkami a skúsenosťami, trénerom?

• - No čo už stým narobíte? Veď niekomu to predsa len treba odovzdať, nik si to nezoberie so sebou navždy, to je aj moja povinnosť, povedal by som.

• - Denne ste vl odenici Slávie UK, ktorá vám pred dlhými rokmi prirástla k srdcu a na starosti máte talentovaných kajakárov. Aké máte skúsenosti s touto mravenčou prácou?

• - Do Slávie UK som prišiel vari v roku 1955 a to je už dlhá doba. Odvtedy prešlo mojimi rukami množstvo pretekárov a mnohí znich sa aj uchytili. Minimálne som mal v tréningovej skupine 12 kajakárov a znich takí traja - štyria sa vždy dostali do reprezentačných výberov. Žiaľ, doba sa zmenila a teraz ich mám len päť, slovom - päť. A to je veľmi málo. Chápem, že svoje urobili aj mnohé lákadlá, ktoré sme my nepoznali, ako sú počítače, hry a rôzne iné spôsoby rozptýlenia, a tým zákonite aj poklesol záujem o telesnú aktivitu, a nehovoriac o tvrdom vodáckom tréningu, bez ktorého to nejde. Je mi to tak trochu aj ľúto, že sa nám tá členská základňa akosi zužuje, lebo sa pamätám na štarty dorastencov, keď tam bolo okolo 50 vodákov v jednej kategórii.

• - Takže, jedným slovom, kajaky sú vaším životom a vodácky šport určite jednotkou spomedzi ostatných. Môžeme to tak povedať?

• - Trochu to poopravím, lebo veľmi som si popri vode obľúbil aj beh na lyžiach. Pre všetkých vodákov je to tradičný doplnkový šport a aj v mojom prípade to platí. Veď 15 krát som štartoval na Bielej stope SNP, šesť krát som ju vyhral, mám tam aj celý rad druhých a tretích miest a 55 kilometrová trasa bola rozprávková. Na tieto preteky jednoducho nedopustím. A zažil som štarty, keď na nej bolo až 8 tisíc účastníkov, a to je už čo povedať...

Toľko teda Ján „Jendo" Matocha, naša legenda s kajakárskym pádlom. Zaželajme mu veľa zdravia predovšetkým a  stále ten povestný elán pri tréningoch s mladými kajakármi. Mnohí z nich vlastne ani nevedia, kto im dáva tieto cenné rady a životné skúsenosti...