Šport - jeden z rozmerov kultúry...

Na slovíčko s olympijským finalistom  Ing. Ľuborom Štarkom

Od soboty 29. novembra, teda len niekoľko dní, ukrajuje z úvodných dní druhého funkčného obdobia člen výkonného výboru Slovenského olympijského výboru a predseda predstavenstva Slovenskej olympijskej marketingovej, a.s., Ing. Ľubor Štark. Spolu so svojimi kolegami v exekutíve nášho najvyššieho olympijského orgánu má tak možnosť podieľať sa na riadení a usmerňovaní celého nášho športu, ktorému venoval prakticky celý doterajší život. A Ľubor dobre vie, kde náš šport najviac tlačí topánka...

• - Áno, situácia je dosť vážna na tomto poli. Za objektívne príčiny problémov považujem obrovskú konkurenciu, ktorú má dnes šport vpodobe voľného času mládeže. Kedysi nemala mládež také možnosti ako dnes ašport bol často len jedinou možnou formou tráviť voľné chvíle po škole. Dnes je tých lákadiel oveľa viac ašport preto ťahá za kratší koniec. Ďalším otáznikom je školská príprava detí na šport. Kedysi dostávali žiaci na základných školách všeobecné pohybové základy, atak prichádzali veľmi dobre pripravení do rôznych klubov atelovýchovných jednôt. Veľa záležalo na učiteľovi, ku ktorému športu mal blízky vzťah, ale po vyučovaní sme chodievali prakticky na všetky športy avymetali sme školské súťaže do radu. Apotom teda ten prechod do klubov, kde sme sa už špecializovali na ten-ktorý šport, nebol vôbec problematický, ale akýsi prirodzený anormálny. Viac teda musíme oceniť prácu učiteľov na školách, ktorí sú vlastne aj prvými trénermi našej mládeže. To je však len zlomok toho, čo šport potrebuje. Nasleduje celý rad ďalších krokov.

• - Ako to bolo vtvojom prípade?

• - Môj otec, rodák zPetržalky, ma priviedol kvode ako 5-6-ročného chlapca, amne sa to tam už vtedy zapáčilo. Bol vodák, takisto ako aj jeho brat Milan, žiaľ už nebohý, ktorý kedysi jazdil aj sJendom Matochom adokonca bol aj reprezentantom Československa. Občas som teda absolvoval nejaký splav, aaj ma potom zapísali do Dunajčíka. Tam ma priúčal k úplne prvým krokom vpretekárskom kajaku Milan Rosa. Dlho som tam však nevydržal akeď som končil základnú školu, prišiel som do Karloveskej zátoky ado Slávie UK. Atýmto farbám som stále verný. Len na rok som zmenil dres, keď som po skončení štúdií narukoval do Dukly Trenčín. Pamätám sa na rok 1970, keď ma tam stiahol, žiaľ, tiež už nebohý Ľubo Kadnár. ASlávia UK, to bol pojem vtom čase.

          - Ale vtom čase si začal študovať na priemyslovke...

• - Chodil som na Strojnícku priemyslovku na Fajnorovom nábreží, čo bola pojmom medzi strednými školami a navštevovali ju aj mnohí športovci. Dobré meno si táto škola drží stále, aj keď mala nedávno okrúhle veľké jubileum. Študentom poskytovala veľmi široký záber ajej absolventi získali teoretickú, ale aj praktickú zručnosť amohli ísť hoci aj hneď do praxe, do bežného života, alebo si vybrali štúdium na vysokej škole.

• - A to bol aj tvoj prípad, lebo strojárina ťa už nepustila avybral si si vari najťažšiu vysokú školu.
• - Pokračoval som teda na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej vBratislave, ale nemal som pocit, že je to niečo extra. Možno aj preto, že som bol od malička vedený ktomu, že čo robím, to mám robiť dôsledne anaplno, súplnou vážnosťou, atak sa mi zdalo celkom normálne, že tú školu takto zvládam.

• - Fakultu si absolvoval sčerveným diplomom, čo nebýva zvykom uvrcholového športovca. Ako sa ti to vlastne podarilo?
• - Asi tak, že som si rozdelil čas medzi školu atréning adôsledne som si to strážil. Je pravda, že aby som nemusel veľa času stráviť nad rysovacou doskou, tak som si zvolil špecializáciu organizáciu ariadenie priemyslových odvetví, čo malo bližšie kekonomike, plánovaniu či rozpočtom. No ana sústredenia apreteky som si musel automaticky brávať so sebou skriptá, ale to robia študenti aj teraz aje to úplne normálne. No atakto som vlastne študoval aj ja alen vroku 1975, teda počas príprav na montrealskú olympiádu 1976, som mal individuálny študijný plán. Viných ročníkoch nie, všetky som absolvoval sdennými poslucháčmi.

• - Spomenul si Montreal 1976, teda olympiádu, atá je snom každého jedného športovca. Atebe sa tam podarilo pádlovať...
• - Olympiáda je nielen mojim, ale všetkých športovcov vrcholom snaženia sa, takže spomienky na ňu mi už nezoberie nik. Ešte predtým však som absolvoval ťažký rok, príprava bola naozaj veľmi náročná. Mal som šťastie štartovať na veľmi kvalitne obsadených regatách vSofii, kde som skončil druhý, apotom vMoskve, tam to bolo siedme alebo ôsme miesto adostať sa do finále bolo mimoriadne zložité. Vtom čase bol mojim trénerom Ladislav Čepčiansky, jedna znajväčších postáv našej rýchlostnej kanoistiky ajemu vďačím za to, čo som na vode dosiahol. VMontreale som sa prebojoval až do finále kajakárskeho kilometra, kde som skončil deviaty.

• - A predstaviť sa volympijskom finále, tak to už áno, to je veľký výsledok, len čo je pravda!
• - Na jednej strane je to fajn, ale mohlo to byť aj oniečo lepšie, onejaké to miesto, dve, vyššie. Mojim jediným súperom boli vtom čase stopky, lebo trénoval som zväčša sám, meral som si úseky len sám, nemal som trénera pri sebe. SLacom Čepčianskym, vzhľadom na jeho pracovné vyťaženie na FTVŠ UK, som konzultoval tréningové plány dosť často korešpondenčne, na diaľku ajeho cenné rady mi vtom veľmi pomáhali. No adruhým faktorom bolo, že kedysi sme po tvrdom zimnom tréningu už potom vypúšťali posilovanie alen alen sme pádlovali. Dnes už vieme, že to tak nemôže byť a silové prvky komponujú pretekári do tréningu aj po zimnej príprave apočas sezóny.

• - Spomínali sme olympiádu, ale veď ty si štartoval aj na svetových šampionátoch.
• - Premiéru som absolvoval ako 20-ročný na majstrovstvách sveta 1973 vo fínskom Tampere aodva roky neskôr som štartoval aj na svetovom šampionáte vBelehrade. Skončili sme na štvrtom mieste vštafete na 4x500 metrov, čím sa táto disciplína rozlúčila sprogramom šampionátov.

• - Keďže pôsobíš vriadiacich orgánoch slovenského olympizmu, čo vlastne potrebuje celý náš šport, ktorý akoby sa zviechal vbolestných kŕčoch, na vlastné ozdravenie?
• - Musíme si uvedomiť, že šport je nedeliteľnou súčasťou kultúry, šport vychováva, učí akultivuje človeka. Ale to predsa dobre všetci vieme, často to omieľame dokola. Obrovské peniaze dávame napríklad do boja proti drogám, hoci peniaze na šport by boli efektívnejšie vynaložené, atým by sa ich menej muselo použiť na tie drogy. Tu musí nastúpiť celá spoločnosť, lebo telovýchova je na to prikrátka. Šport by mal byť nezávislý na politických garnitúrach avšade na svete je do značnej miery financovaný zvýťažkov lotérií ahazardných hier, len unás to akosi nejde. Reprezentáciu potom platí štát jednoducho povedané. So sponzormi je to stále problematické. Riadenie športu by sa mohlo dostávať postupne z centra do regiónov apovedať do toho by mali čo povedať aj samosprávy a územné celky. Slovenská olympijská marketingová, a.s. je bežcom na dlhé trate. Ponúka nielen takmer trojtýždňové olympiády, ale predovšetkým olympijské myšlienky, ktoré nie sú limitované časovými mantinelmi, ponúka vzdelávanie, kultúru, projekty ale aj charitu. Diapazón je veľmi široký abohatý. Niečo už máme za sebou averím, že postupne sa fenomén šport bude prepracovávať tam, kde by sme ho videli najradšej. Ale to chce veľa trpezlivosti aporozumenia.

         Zhováral sa Peter Buček