Marcela Erbanová

Žena s dirigentským pádlom v ruke

Na slovíčko s trénerkou reprezentačného družstva juniorov a tímu do 23 rokov Mgr. Marcelou Erbanovou 

Marcelu som „vyrušil“ v jednej z piešťanských cukrární, kam si odskočila s jej dlhoročnou priateľkou a jednou z najväčších osobností slovenského športu, plavkyňou Martinou Moravcovou na zákusok. Jasné, nebudem vyrušovať. Dohodli sme sa, že o hodinku zavolám. Zákusky museli byť fajn, lebo obe dámy veselo debatovali ďalej, napriek tomu medzi rečou s Marcelou sme urobili aj nasledujúci rozhovor. Veď bolo o čom hovoriť. Marcela Erbanová sa totiž stala len pred niekoľkými dňami  trénerkou našich juniorov a kategórie do 23, keď na tomto poste bude pokračovať po Vladimírovi Mrvovi.

     Všetko sa to začalo vypísaním výberového konania na tento post a do hry zasiahli napokon štyria kandidáti – Tomáš Stano, Csaba Orosz, Andrej Wiebauer a napokon jediná dáma v tomto poli, Marcela Erbanová. Komisia, zložená z našich špičkových odborníkov napokon usúdila, že ju najviac upútala prezentácia Marcely Erbanovej, ktorá absolvovala diaľkové štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave so špecializáciou na kanoistiku. Štúdium ukončila v roku 2005 a má tak v ruke aj diplom trénera s najvyššou kvalifikáciou. Je pritom pozoruhodné, že porota ohodnotila vysoko aj Tomáša Stana, lebo ten jej predostrel najlepšie teoretické a odborné vedomosti, avšak všetci štyria ponúkli veľmi zaujímavé a podnetné projekty a na vysokej odbornej úrovni. Mimochodom, najviac rokov trénerskej práce uvádzal náš bývalý dlhoročný a úspešný reprezentant, kanoista Csaba Orosz, ktorý sa tejto svojej záľube už venuje jedenásť rokov. Marcela si uvádzala dva roky...

     „ Avšak tých rokov je v skutočnosti podstatne viac, ak zoberiem do úvahy  fakt, že v minulosti som trénovala na Sĺňave aj v spoločnosti našich nádejí, opravovala som chyby  v ich jazde, korigovala posed či štýl pádlovania a vôbec, venovala som sa aj ich tréningovým plánom, takže akoby nepriamo som zasahovala aj do ich tréningového procesu“, začala náš rozhovor Mgr. Marcela Erbanová, ktorá je mimochodom v najlepších kajakárskych rokoch, veď ich má len tridsať. A čože je to za vek, ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že svetové kajakárky v minulosti dosahovali a ešte stále aj dosahujú skvelé výsledky aj hlboko po tejto hranici.

- Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa vlastne prihlásila do tohto konkurzu?

- Keďže som skončila štúdium na FTVŠ UK a ešte k tomu špecializáciu na kanoistiku a celý život som sa venovala tomuto peknému športu, tak moje rozhodovanie ani netrvalo príliš dlho. Veď keď sa vinie životom línia športu, bolo by  veľmi nenáležité z cesty ustúpiť. Teším sa na robotu a som rada, že sa mi podarilo v tomto výberovom konaní uspieť.

- Od tvojich prvých kontaktov s pádlom si sa stretla s viacerými trénermi a určite ti každý z nich aj veľa dal...

- Ale áno, to je samozrejmé, každý tréner vo mne zanechal stopy a určite si z tých skúseností zoberiem so sebou a budem ich, s určitými korekciami, uplatňovať vo svojej každodennej praxi. U nás v Piešťanoch si v dobrom spomínam na bratov Čížovcov,  ktorí ma viedli k systematickej príprave na vode, ale aj mimo nej. Okrem nich ma viedli aj mnohí ďalší tréneri, v ŠKP Bratislava manželia Felix a Jana Masárovci, v reprezentačnom tíme dlhé roky  Pavel Blaho, mnohé otázky som konzultovala aj bratom Róbertom, ale určite  ma obohatili aj bohaté kontakty so zahraničnými pretekármi a trénermi. Na tých najvýznamnejších európskych, ale aj svetových podujatiach sme prakticky všetci spolu v dennom kontakte a veľa vám dajú nielen debaty o tréningoch a novinkách v tréningovom procese, ale aj samotná jazda na vode, príprava na preteky a dianie počas nich.

- Akým smerom by sa mala uberať tvoja práca s našimi mladými vodákmi, aby sme zachovali kontinuitu v tomto jednom z najúspešnejších slovenských olympijských odvetví?

- Ja som jednoznačne za spoločné sústredenia reprezentačných tímov, teda za akúsi obdobu centralizovanej prípravy, ktorá, podľa môjho názoru, môže priniesť viac úžitku ako súčasný stav. Ruka v ruke s tým ide aj zvyšovanie motivácie nielen pretekárov, ale aj trénerov a ďalších funkcionárov, ktorí sa točia okolo vody. Veď musíme presvedčiť všetkých zainteresovaných, že to robia v prvom rade pred seba a v neposlednom rade aj pre reprezentáciu krajiny, takže ide o akési spojité nádoby. V minulosti sa dokázali presadiť naši najlepší aj v juniorskej kategórii, keď prinášali z majstrovstiev sveta domov aj najcennejšie kovy, no a potom pokračovali aj medzi dospelými a usadili sa v absolútnej svetovej špičke. Na mnohých miestach Slovenska dlhé roky pracujú s mládežou systematicky a veľmi rozumne a ide len o to, aby sme v tejto ceste pokračovali aj ďalej.

- Tréner seniorskej reprezentácie Pavel Blaho dlho prebojúval práve centrálnu prípravu, lebo bola rokmi overená, prinášala úspechy,  a aj ostatné najvyspelejšie krajiny sveta ju stále praktizujú. Len s novými vetrami  u nás sa akoby považovala za prežitok doby, avšak nič lepšie sa na svete zatiaľ neobjavilo. ..

- Určite áno, netreba chodiť ďaleko do sveta, aby sme sa presvedčili, že tento štýl má svoje veľké výhody, veď ináč by od neho dávno ustúpili. Konkurencia a vnútorná súťaživosť má svoje miesto v každej jednej ľudskej činnosti, vodácky šport, rýchlostnú kanoistiku, nevynímajúc. A práve v tejto vekovej kategórii je vzájomné „hecovanie  sa“ a súťaživosť namieste. Preto si myslím, že spoločné sústredenia tých najlepších sú veľmi potrebné a budeme robiť všetci pre to, aby sme ich dokázali aj uskutočňovať. Je pravda, že sa musíme pozrieť aj na vybavenie lodeníc, aby mala mládež možnosť  trénovať na kvalitných lodiach, ale to je beh na dlhé trate.

- Takže, na záver, aké je vlastne trénerské motto Marcely Erbanovej?

- Veľmi by som si priala, aby naša rýchlostná kanoistika pokračovala tým smerom, ako bola rozbehnutá v minulých rokoch. Veď stále patrí spolu s vodným slalomom  k ozdobám  slovenského športu, na čom majú zásluhu predovšetkým tréneri v jednotlivých kluboch, ktorí dokázali vychovať takých skvelých pretekárov. Ja som prišla na toto miesto prakticky akoby do rozbehnutého vlaku, lebo celý proces beží naplno, všetko smeruje už k jarným podujatiam a blížiacej sa sezóne. Chcem teda zachovať na jednej strane kontinuitu v našom zväze a pokúsiť sa obohatiť celú prácu mojimi znalosťami, ktoré som nadobudla či už štúdiom na vysokej škole, alebo aj praktickými skúsenosťami, ktoré som získala počas mojej aktívnej v pretekárskej kariéry. Samozrejme, na prospech slovenskej kanoistiky...

-  Bodaj by tak bolo, ako hovorí Marcela Erbanová. A všetci vieme veľmi dobre, že aj ona dobre vie, o čom hovorí, lebo veď je historicky najúspešnejšou slovenskou kajakárkou, keď na olympijských hrách 2004 v Aténach vypádlovala pre slovenské farby piate  miesto  vo finálových pretekoch K1 na päťstometrovej trati.  Bolo to v Schiniase neďaleko slávneho Maratónskeho poľa, kde sa udiala pred mnohými rokmi veľká bitka. A ak chce Marcela uspieť, tak aj ju čaká v najbližšej budúcnosti, ako prvú ženu na tomto poli, takisto ťažký boj. Držme jej v ňom palce!

- Zhováral sa Peter Buček