Aténska voda s puncom zlata

Na slovíčko s Mariánom Ostrčilom

Aktuálna súčasnoť - Náš kanoista číslo jeden Marián Ostrčil je momentálne ženou v domácnosti, aspoň v prenesenom zmysle slova. Minulý týždeň vo štvrtok sa dostal pod nôž, v Petržalke ho operoval chýrny ortopéd docent Látal. O čo vlastne išlo, Marián?

-S mojim pravým ramenom som mal veľké patálie už dlhší čas, vlani na jar to boli veľmi nepríjemné bolesti, a tak sme to len tak všelijako lepili, aby mi ruka vydržala až do olympiády. Po Peking ako-tak  napokon aj vydržala, ale zákrok bol už nevyhnutný, takže preto ma museli rezať. Teraz ho mám zafixované , potom príde rad na rehabilitáciu, a čím skôr by som sa chcel potom zapojiť do normálneho tréningu...

-A ako vlastne využívaš to more voľného času, čo sa ti teraz naskytlo?

-Teraz mám čas prakticky na všetko. Ale najviac z neho mi ukrajuje zariaďovanie nového trojizbového bytu, ktorý som dostal na trenčianskom sídlisku Juh. Takže beháme po obchodoch, hľadáme a porovnáme a tešíme sa z každého novéhu kusa nábytku. Je to trochu iná činnosť s akou sa stretávam počas celého roku , keď okrem tréningov, cestovania a pretekov nič iné nepoznám...

   Marián je rodený Bratislavčan a už odmalička chodieval do lodenice v Karloveskej zátoke...Držať pádlo ho učil jeho otec Jaroslav Ostrčil, ktorý bol teda aj jeho prvým trénerom. A veru prísnym trénerom, lebo Mariánovi nič neodpustil.

-Áno, je to tak, vo Vinohradoch som bol prakticky od narodenia, dobre som sa tam cítil aj s ostatnými kamarátmi, lodenica bola vo veľmi peknom prostredí, aké v Bratislave sotva inde nájdete. Tam som bol až do roku 1999, odkiaľ som zamieril do Dukly Trenčín, ďalšej bašty našej rýchlostnej kanoistiky. Jej dres som obliekal do februára 2006, odkiaľ som zamieril do Slávie UK a vlastne tak súčasne aj do Národného športového centra. Mojim trénerom je momentálne Filip Petrla.

   V Trenčíne sa mal Marián od koho učiť, lebo šéftrénerom Dukly bol Slavomír Kňazovický, ktorý dosiahol počas svojej aktívnej kariéry skvelé výsledky, ktorunované striebornou medailou na olympiáde 1996 v Atlante. A okrem toho sa domov vracal zo svetových a európskych šampionátov vždy s medailami. Právom je teda historicky našim najúspešnejším kanoistom všetkých čias.

Nedávna minulosť- veľmi úzko spojená s Pekingom  a Hrami 29. olympiády.

-Ozaj, ako sa v spomienkach vraciaš do prekrásneho areálu v Šuni?

• - Čo bolo, bolo. Vpríprave som urobil všetko pre to, aby som vPekingu dosiahol čo najlepší výsledok. Mal som vytvorené naozaj výborné podmienky na tréning, prakticky na nič sme nezabudli. Mal som možnosť dokonca sa pripravovať sMaďarmi na ich vode apokračoval som vmodeli spred roka, ktorý mi priniesol striebornú medailu na svetovom šampionáte vnemeckom Duisburgu. Tam bol odo mňa rýchlejší len Maďar Attila Vajda. Veril som, že vtomto trende môžem pokračovať aj ďalej. Išiel som striktne podľa trénerových pokynov vo viere, že je to ono. Dôveroval som mu vplnom rozsahu, aj keď som pociťoval, že záťaž je veľmi veľká. Aolympiáda sa blížila až neuveriteľne rýchlo. Všetko ostatné už poznáte...
• - Áno, všetko poznáme. Marián bol zo svojho vystúpenia vPekingu rozčarovaný, ale postavil sa knemu chlapsky. Pamätám sa, ako by to bolo včera. Mariána som navštívil na pekinskej olympijskej dráhe tesne po jednom zjeho tréningov, vari týždeň pred štartom. Hovorí mi:
• - Mám pocit, že to stále nie je ono. Cítim sa dosť unavený, ale verím, že sa ešte stihnem zregenerovať. Tréner mi to vyrátal, že do finále by som mohol byť vporiadku...

Avšak z olympijského finále napokon nebolo nič, Marián sa na vode trápil, nebol vo svojej  koži. Trénerove slová sa zosypali ako domček z piesku.

Slová Mariánovho prvého trénera a otca v jednej osobe, Jaroslava Ostrčila vari dva dni pred rozjazdami:

• - „Marián sa mi nepozdáva, mám pocit, že niekedy menej môže byť viac. Je otázka, či nemal maďarský tréner pri tých obrovských tréningových dávkach postupne sblížiacou sa olympiádou zvoľniť krok. Marián je taká povaha, že zatne zuby aťahá, čo tréner povie, to je sväté..."

Otec má syna dobre prečítaného, vie, kde bol pes zakopaný

• - „Slavo Kňazovický, ten keď niečo pociťoval, vedel kedy vypustiť, dal si voľno amožno aj to ho urobilo veľkým pretekárom. Dokázal počúvať svoje telo, ako reaguje na enormnú záťaž. Ato býva často veľkým umením."

Blízka ale vzdialenejšia budúcnosť -

Čo ďalej?

• - Musím si vprvom rade doliečiť rameno, lebo len zdravý môžem podávať plnohodnotné výkony. Nasledovať bude rehabilitácia apostupné zaťažovanie ruky, aby som mohol už do Vianoc začať skúšať trénovať. Aspoň tak skúšobne. Vjanuári tradične pôjdem na bežky, ako to robievam dlhé roky, vo februári bude nasledovať príprava buď vChorvátsku alebo Maďarsku, možno sa pôjdem pozrieť aj do USA auvidím, či tam zaradím aj francúzske Mylhúzy, kde som bol voktóbri na týždeň acelkom sa mi tam páčilo. Vrcholné podujatia novej sezóny budú majstrovstvá sveta vKanade aME vNemecku. Aj keď ide opoolympiojskú sezónu, rád by som sa na ňu pripravil, pokiaľ mi to zdravie dovolí, čo najlepšie," zakončil svoje rozprávanie Marián Ostrčil.
• -

Šport vie byť veru nevyspytateľný. Keď sme sa všetci tešili z Mariánovho prieniku do sveta elitných kanoistov na aténskej olympiáde jeho veľmi pekným a nečakaným siedmym miestom vo finále kilometra, v podvedomí sme ho tlačili stále vyššie. Lebo tá aténska voda bola predsa len s puncom zlata. Teraz mu zaželajme len silné zdravie a on už bude vedieť, čo s ním urobí...

Zhováral sa: Peter Buček