V piešťanskom bahne mysľou už v novej sezóne

Na slovíčko s kajakárom s veľkým „K" - Michalom Riszdorferom

Keď som vyťukal na mobile číslo Miša Riszdorfera, nášho najlepšieho kajakára v histórii tohto športu na Slovensku, na druhej strane sa mi ozval jeho typicky pohodový hlas. A ten hlas je pohodový vlastne odkedy sa poznáme. Je jedno či vysadá z lode ako majster sveta, Európy, alebo víťaz Svetového pohára, alebo mu na olympiáde ujde  pomedzi prstami jeho vytúžená zlatá. Vždy sa s ním dá porozprávať o hocičom a hocikedy.

    V prekrásnom areáli kusisko za Pekingom, v Šuni, si spolu so svojimi kamarátmi vypádloval v auguste mimoriadne cenné striebro, keď od komárňanskej parádnej a svetoznámej posádky, boli tentoraz rýchlejší a pochopiteľne aj šťastnejší Bielorusi. Celé Slovensko poháňalo tento štvorkajak očami dopredu, chlapci išli skvelým štýlom a takmer tri štvrtiny trate viedli finálový pelotón. Pozorne si strážili nemecké a maďarské kvarteto vo vedľajších dráhach, keď ako šíp na kraji preletel cieľom na prvom mieste bieloruský „parochod"...Taká bola augustová strieborná realita...

   Chlapci sa oblúkom vydýchali, aby vzápätí dorazili na mólo . Kamery zaberali naplno, každý z novinárov chcel uloviť čím skôr autentické výpovede čerstvých medailistov, ktorí sa zaslúžili o ďalší historický zápis v dejinách slovenskej rýchlostnej kanoistiky.

   Pulz ešte atakoval veľmi vysoké hodnoty, dych chytiť bolo jediným oporným bodom v tejto situácii. Neskutočný obraz mám stále pred očami. Naši išli v tomto dlhoočakávanom finále nie na sto, ale hádam na stoštyridsať percent, a na zlato im tento heroický výkon nestačil. Bolo na všetkých štyroch vidieť, že v nich nezostal čo len kúsček prebytočnej energie, poctivo dali von zo seba všetko. Viac tam už nebolo. A toto sa cení, toto má grády, toto má náboj, ktorý môžeš zažiť len a len na olympiáde. Všetci sa opierali o zábradlie a nebyť ho tam, neviem, neviem, či by to ustáli na nohách. Neskutočné divadlo, len veľmi ťažko porovnateľné s nejakým iným druhom športu. Vyžmýkaní do poslednej kvapky, do každej bunky vymakaných tiel, možno až do posledného atómu. A na takéto niečo sa nemôže zabudnúť.

   Prečo ten popisný a možno tak trochu aj zdĺhavý úvod? Z úplne jednoduchého dôvodu. Lebo aj po tomto skvelom zážitku sa so všetkými štyrmi hrdinami dalo bez problému debatovať a rozoberať detaily. Chceli zlato, majú striebro. Veď kto by nechcel zlato? Existuje na svete taký športovec?

   Štatistici hneď vytiahli postupku - Sydney - Atény - Peking. Podľa nej to vyzerá na zlatý Londýn. Lenže dovtedy pretečie našimi riekymi ešte veľa, veľa vody, len čo je pravda...

   No ale vráťme sa oblúkom opäť k Mišovi, lebo on je hlavnou postavou nášho príbehu. Tento slovenský rekordér čo počtu titulov majstra sveta a Európy a dvojnásobný olympijský medailista, zažil len pred niekoľkými dňami dve významné udalosti. Najskôr sa predstavil spolu s ďalšími členmi skvelého komárňanského štvorakaju na veľkej slávnosti v Paríži, kde zastupovali Slovensko spolu so strelkyňou Zuzkou Štefečekovou, takisto striebornou z pekinskej olympiády, na oslave európskeho športu. No a práve pod symbolom tohto nádherného mesta na Seine, pod Eiffelovu vežou, boli svedkami otvorenia športového mestečka  ako športoví vyslanci zjednocujúcej sa Európy.

     Takže, Mišo, zážitky z Paríža zrejme, ako sa patrí...

- Ale áno, Paríž zanechal  vo mne obrovský zážitok, možno aj preto, že som tam bol po prvý taz v živote. Mali sme možnosť vidieť časť pamätihodností tohto neskutočného mesta, vybehli sme napríklad na „eiffelovku", boli sme v Louvri a prešli sme sa aj popri Seine. No a samozrejme, že sme si podebatovali aj s významnými športovcami z jednotlivých krajín, ktorí tam spolu s nami zavítali. Bola to pre mňa veľká česť, že som mal možnosť tam byť a reprezentovať spolu s chlapcami Slovensko, náš šport.Na to sa nezabúda.

    No ale po Paríži sa Ti dostalo ďalšej veľkej cti, lebo si sa s Bratislave stretol s Jej Veličenstvom, britskou kráľovnou Alžbetou II. Ako by si popísal svoje dojmy z tohto významného stretnutia?

- Tak to bol ďalší obrovský zážitok, o akom sa mi ani nesnívalo. Ocitol som sa medzi veľmi významnými ľuďmi zo všetkých oblastí nášho verejného a spoločenského života, bola tam top spoločnosť zo všetkých sfér nášho života, politiky nevynímajúc, ďalej predstavitelia cirkví, ale aj športovej elity a som veľmi rád, že som tam tiež mohol byť.

   Ako sme sa dozvedeli, tak tam bol predpísaný aj odev...

- Mal som šťastie byť tam s naším trénerom Tiborom Soósom, a tak som si musel kúpiť nový smoking. Na rozdiel od svadby, kde som si na túto príležitosť oblek požičal. No ale stálo to za to.

   A mal si možnosť pozdraviť sa s kráľovnou?

-  Áno, pozdravil som sa s ňou, avšak niekoľko viet som prehodil s princom Filipom. Ten sa zaujímal, keďže vedel, že tvoríme športovú skupinku, aký šport robíme, tak sme mu ho priblížili. Veľmi dobre som sa na tom bankete cítil, bola to veľká česť pre mňa a pre celý vodácky šport u nás vôbec. Ani na tieto okamihy nebudem môcť tak ľahko zabudnúť, aj tieto chvíle patria do športového života, a to je fajn.

   Mišo však veľmi dobre vie, že všetko na svete má svoj koniec. Aj ten život športovca . No a preto myslí logicky aj na zadné dvierka, čoho dôkazom je jeho hotel alebo lepšie povedané penzión  Olymp v samom centre Komárna. Svoj športový olymp dosahuje s pádlom v ruke prakticky každú sezónu od svojho dorasteneckého veku, ten druhý mu bude prinášať všetko to ostatné, čo človek k životu potrebuje...

-  Všetko je v poriadku, funguje to, ide to, máme to na starosti spolu s bratom Ričim. Na druhej strane to je však veľké bremeno, a tak uvažujeme, že na ďalšie štyri roky ho budeme musieť prenajať, aby sme sa mohli pokojne pripravovať na londýnsku olympiádu. Dole máme reštauráciu pre 60 ľudí a večerný bar , taký pub, a hore je k dispozícii 15 miest na ubytovanie. Zatiaľ som s tým spokojný, a to je hlavné.

  A teraz som ťa kde vlastne vyrušil, lebo v telefóne počuť akýsi ruch a hlasy...

-  Práve včera sme začali regeneračné sústredenie v Piešťanoch. Bývame v hoteli Esplanade, je to tu perfektné, cítime sa tu super a budeme sa tu liečiť dva týždne. Je to už zaužívaný rituál, že na prahu novej sezóny si takto liečime boľačky. No a potom už postupne začneme naberať kondičku, po Novom roku sa tradične vyberieme na hory s bežkami a už to pôjde potom jedna radosť...

  Tak nech si v Piešťanoch pýcha nášho športu, „ká štvorka" dobre  oddýchne a nech naberie sily nielen do tej budúcej sezóny, ale aj smerom k Londýnu 2012...

Zhováral sa Peter Buček

Foto: Pavel Blaho