Robert Erban

Na slovíčko s kajakárskou legendou Róbertom Erbanom po kvalifikačných pretekoch v Račiciach

Keď

menej býva viac...   

Už tradične sa stávajú stredočeské Račice dejiskom kvalifikačných pretekov našich rýchlostných kanoistov na blížiace sa významné medzinárodné podujatia. Aj tentoraz sa v tomto kanáli zišlo to najlepšie, čím momentálne disponuje jedno z našich najúspešnejších olympijských odvetví. Kvalifikácia sa uskutočnila po dni voľna po skončení úvodného podujatia Svetového pohára, na ktorom nám najväčšiu radosť urobila Ivana Kmeťová spolu s Martinou Kohlovou. V súťaži dvojkajakov skončili dievčatá na päťstovke na druhom mieste, keď rýchlejšie od nich boli len poľské kajakárky. No a v singli dopádlovala Ivana na štvrtom mieste. Takže, potlesk dievčatám a ideme ďalej.    Po nedeľňajšom vyvrcholení Svetového pohára bol v Račiciach aký-taký pokoj, no a hneď na druhý deň si to rozdali naši medzi sebou na kvalifikačných pretekoch. Zaujímavou postavou na nich bol Piešťanec Róbert Erban, ktorý sa vrátil domov s nečakanou bilanciou. Spolu s Andrejom Wiebauerom si v drese ŠKP Bratislava vybojoval jedno prvenstvo a jedno druhé miesto medzi dvojkajakmi. Robo toho na vode preskákal až-až a dlhé roky patril medzi stabilné opory reprezentačného tímu. Na dvere svetovej elity si dovolil zaklopať už pred neuveriteľnými 18-timi rokmi na svetovom šampionáte vo francúzskom Marne la Valé neďaleko Paríža. Na prírodnej dráhe rieky Marne si spolu s Jurajom Kadnárom vypádlovali na 10 kilometrovej trati bronzovú medailu a tým vlastne aj vyplnili pozvánku medzi špičkových svetových kajakárov. A to mali chlapci okolo osemnásť. Vstup naozaj, ako sa patrí. Odvtedy však pretieklo dolu Váhom a Dunajom veľa vody, Robo štartoval na celom rade najvýznamnejších podujatí sveta, počínajúc olympijskými hrami a končiac rôznymi regatami a domá z nich aj celý rad cenných trofejí.

 

 

-         Tak, Robo, spokojný, dúfam...

 

 

-         Ale áno, veď sme to s Anďom (Wiebauerom) ani nečakali, priznám sa. Pôvodne sme sa chystali na singla, ale týždeň pred Račicami sme sa dohodli, že to vyskúšame. Slovo dalo slovo, dva-trikrát sme si sadli spolu do dvojkajaku, trochu sme zjazďovali a išli sme do Račíc.

 

 

-         Týždeň pred pretekmi? Nebola to odvaha?

 

 

-         Ani nie, veď  obaja už máme toho najazdeného dosť, takže sme sa rozhodli pre tento krok a zrejme sme nešliapli mimo. Ten kilák sme s prehľadom vyhrali , išlo sa nám celkom dobre. Hovorím, nič sme nesilili, sadli si a išlo to.

-         Robo, ale zrejme musíš mať dobrý pocit, keď sa ti, spolu s Andrejom, podarilo zdolať aj chlapcov, ktorí sú od teba o niečo mladší, čo na to hovoríš?

 

 

-         To si pekne povedal – o niečo mladší. Veď tí chlapci sú odo mňa mladší aj o 10 či 12 rokov (Gábor Jakubík – Zoltán Tóth o 18 rokov! pozn. redaktora), takže to je už poriadny rozdiel. Ja som sa na preteky pripravil svedomito, rovnako ako na každé. Snažím sa ísť podľa mojich viacročných skúseností, ktoré konfrontujem aj so zahraničnými pretekármi  a mojimi známymi, sledujem trend v tréningovom procese a riadim sa aj citom. Veď na túto sezónu som sa pripravoval podstatne menej ako v minulosti, no napriek tomu som z toho nemal zlý pocit. Kedysi som išiel až na doraz a potil krv a z toho som mal počas úvodu sezóny veľké problémy. Chytali sa ma každú chvíľu rôzne virózy, býval som prechladnutý, zvýšené teploty ma mátali, skrátka dlho to nebolo ono a musel so s tým bojovať. Zrejme bol tým enormným tréningom aj nabúraný imunitný systém, takže som to skúsil teraz trochu ináč. Uprednostnil som teda zdravie na úkor tréningovej kvantity.

 

 

-         Ozaj, aká bola vlastne tvoja zimná príprava?

 

 

-         No zďaleka nebola taká, ako v minulosti, keď som bol členom top tímu. Tentoraz som bol hlavne v domácom prostredí a len dva razy sme išli po štrnástich dňoch trénovať do Talianska. Takže, bolo to oveľa menej než v predchádzajúcich sezónach. No ale kvalita tréningu zostala v podstate zachovaná, na to som si akosi zvykol.

 

 

-         V minulých rokoch si počas zimných mesiacov chodil pravidelne trénovať do Izraela, tam si naberal objemovú prípravu a hltal stovky a tisícky kilometrov. To bola pre teba zasľúbená krajina...

-         Áno, je to tak. Izrael bol fajn, mal som tam naozaj výborné podmienky na prípravu, lenže , ako som spomínal, keďže už nie som členom špičkového top tímu, tak  zákonite nemám k dispozícii ani také finančné možnosti, aby som si mohol dovoliť absolvovať dvojmesačný tréningový pobyt v teple. Ale, ako vidieť, menej môže niekedy znamenať aj viac. Hovorím, príprava na toto pretekárske obdobie bola počas zimy asi najslabšia za posledných desať rokov, ak to tak môžem povedať. Jedným slovom, jednou vetou – ubral som na tréningu, ale na prospech môjho zdravia, lebo som nezápasil, chvalabohu, s tými spomínanými patáliami, ktoré ma kvárili v minulosti.

 

 

-         Asi to ide s vekom, lebo aj skúsenosti zohrávajú nenahraditeľný zdroj inšpirácie, nemyslíš si?

 

 

-         Mám 37 rokov, takže už viem, čo telo potrebuje, kde pridať, kde ubrať a zisťujem, že tréning s rozumom a citom má svoje miesto v mojom prípade. Netvrdím, že kedysi som tieto atribúty z neho vynechával, ale čím ďalej, tým viac sa nad tým zamýšľam a vychádza mi, že asi to bude fakt, že menej býva niekedy viac. Veď aj výborne natrénovaný organizmus nemôže pracovať ako stroj, musí sem-tam aj vypnúť a na vlastnej koži zisťujem, že to tak aj je. Na druhej  strane však je otázka, či tieto výkony z našej konkurencie budú stačiť na medzinárodnú konfrontáciu.

 

 

-         Narážaš  zrejme na blížiace sa preteky Svetového pohára v poľskej Poznani...

 

 

-         Napríklad. Tam sme sa nominovali s Andrejom Wiebauerom, ale uvidíme, aká bude forma. Jasné, že budeme chcieť dosiahnuť čo najlepší výsledok, veď inak sa ani nedá, veď ste na očiach, reprezentujete krajinu, tak to je samozrejmé. Ale veľké oči nemám, hoci rád by som niečo dokázal.

 

 

-         Jazero Malta však dôverne poznáš...

 

 

-         Ale určite, veď som tam neraz štartoval za tie roky, poznám ho detailne. A nielen Maltu, prakticky všetky dráhy na svete som si mal možnosť vyskúšať. Do Poľska cestujeme už na budúci týždeň a hovorím, chcem sa na preteky spolu s Andrejom čo najlepšie pripraviť.

 

 

-         Ešte mi povedz, Robo, ako sa ti v Račiciach javili naši mladí a talentovaní pretekári, ktorí pomaly zaberajú vaše pozície...

 

 

-         Niektorí prekvapili, páčili sa mi a majú na to, aby rozvíjali talent. Potvrdilo sa, že máme šikovných vodákov, ale veľmi  bude záležať nielen od nich samotných, ale aj ich trénerov, aby dokázali podchytiť a rozvíjať ich prednosti. A to býva v poslednom čase dosť tvrdý oriešok. Sledujem ich vývoj a naozaj viacerí majú na to, aby postupne zaujali posty našich skvelých postáv, ktoré robili dobré meno celému slovenskému športu na olympiádach či majstrovstvách sveta.

-         Takže o budúcnosť by sme sa nemali obávať, aj keď súčasnosť akoby nežičila športu. Len sa hovorí a hovorí o skvalitňovaní podmienok, ale tréneri by vedeli povedať svoje.

 

 

 

 -         To je jedna vec. Druhá vec, ktorá ma tak trochu prekvapila aj v Račiciach, bol uhol pohľadu nastupujúcej generácie. Napríklad sa opäť pozriem na náš dvojkajak. Chlapci, ktorých sa nám podarilo zdolať,  boli v cieli spokojní. Spokojní s výsledkom, spokojní  s časom, spokojní so všetkým. A to mi akosi nejde do hlavy. Veď ak by som ja prehral s pretekárom, ktorý je odo mňa starší o 12 rokov, určite by som hľadal príčiny prehry vo mne samom a nemohol by som byť v žiadnom prípade spokojný. Ale oni sú uveličení, že je všetko v poriadku a tak. To sa mi zdá akési pomýlené. Prekvapení sme boli my, že sme vyhrali ten kilák, že nás neprešprintovali naši súperi – a tí, na druhej strane – boli spokojní. S tým sa akosi nedokážem vyrovnať. Ten pohľad na vec, tá základná filozofia športu, byť lepší, rýchlejší, to mi tak trochu chýba. A neviem, neviem, či sa s tými niekedy vyrovnám...

 

 

Takže, Svetový pohár v Poznani od 22. mája pokrývame predovšetkým mladými a talentovanými pretekármi, ktorých vystuží skúsený dvojkajak Andrej Wiebauer – Róbert Erban.  

  

Zhováral sa Peter Buček